9.0

Filmová recenzia

Barbu žil na malej dedine, v dobrej rodine, každého mal rád - aj tak by sa dalo začať rozprávanie o hrdinovi tohto filmu. Pravda, namiesto dediny si musíte predstaviť špinavú rómsku osadu a ťažko nazvať "dobrou rodinou" otca, ktorý svoje dve deti predá do otroctva. No to, že mal Barbu každého rád, je neodškriepiteľné - vo svojich desiatich rokoch bol hravým a zdravým dieťaťom, naskrze nedotknutým civilizáciou. So svojou sestrou Mimmou nacvičoval artistické čísla a sníval o trblietavej budúcnosti v manéži. A tak keď do osady zavítal na bielom jaguári "podnikateľ" Caruso na pravidelnú ľudskú žatvu, Barbu s nadšením predviedol svoje umenie. Skúsené oko rozoznalo veľký potenciál, a tak Caruso hneď zobral Barbuho aj trinásťročnú Mimmu do svojho berlínskeho "cirkusu" a čoskoro ich začal seriózne speňažovať...

Viete, že existuje utrpenie? Nie také, ako keď stojíte v preplnenej električke a musíte počúvať babky-demokratky. Skutočné utrpenie, z ktorého sa nedá uniknúť a ktoré vás ohýba a láme ako víchrica starý strom. No, asi to viete, ale nikdy nezaškodí dozvedieť sa, ako kto so svojim utrpením naloží. Scenár Kráľa zlodejov je pozoruhodnou štúdiou na túto tému. Zavedie vás do sveta chudoby, kde sa morálka scvrkla na malú papierovú guličku zakotúľanú pod vŕzgavé schody manéže. Caruso riadi svoj gang detských zlodejov s chirurgickou presnosťou a pragmatizmom hodným Macchiavelliho. Pevný systém nátlaku, vydierania a presne dávkovaného násilia však začne praskať v základoch, keď si starnúci gangster nedokáže odoprieť otcovskú náklonnosť k Barbuovi. Nevinné nadšenie malého "bajazza" tak účinkuje ako kvapka vody vo fľaši s kyselinou - rozpúta búrlivú reakciu s pôsobivým výsledkom.

Priebeh deja je pomerne priamočiary, no spestrujú ho viaceré zaujímavé postavy. Carusova družka Julie žije po páde z hrazdy v mučivých bolestiach a za svoju príčetnosť vďačí iba drahým liekom, ktoré jej "partner" prácne zháňa. Marcel, ktorý Barbuho zaúča do zlodejského remesla, sa z chronického nihilizmu lieči toluénom a svojho pána provokuje otvoreným pohŕdaním. Tieto a ďalšie postavy sú pospájané sieťou vzťahov, ktorá sa sťahuje tým tesnejšie, čím viac sa snažia vyslobodiť.

Z pohľadu cynika je Kráľ zlodejov nemožne melodramatický film. Dialógy sú skromné, veľa priestoru dostáva mimický a pohybový prejav hercov. Tiež som miestami zvažoval, či mám tej-ktorej scéne ešte veriť. No pátos, ktorý tvorcovia zvolili, je podobný tomu, aký nájdete v cigánskej piesni. Môže byť zámerne prehnaný a cudzí nám "civilizovaným", no aj tak má skutočnú podstatu. To isté platí o príbehu a stvárnení tejto snímky.

K melodramatickým prvkom patrí množstvo symbolov, ktoré sa vo filme objavujú. Obrovská mláka za bránou dvora, ktorý je Carusovou základňou, tvorí akýsi "špinavý očistný kúpeľ" pre každého, kto vchádza alebo vychádza. Hovorí: "zhoď zo seba nádej a iné zbytočnosti". Postarší Carusov jaguár výstižne vyjadruje jeho samoľúbu predstavu o vznešenosti. Vnímavejší divák než ja si určite všimne oveľa viac príkladov, no podstatné je, že podobné detaily umocňujú pocit previazanosti a hutnosti rozprávania. Je dobré vedieť, že niekto nad filmom toľko rozmýšľal.

Ako som už spomenul, herci dostávajú na plátne pomerne veľký priestor. V podstate svoje úlohy zvládajú, no najmä zo začiatku je vo filme veľa rozpačitých momentov. Najväčším orieškom je Iakov Kutliasov, ktorý hrá malého Barbuho. Veľmi na ňom vidno, že hrá, že sa predvádza a snaží podať čo najlepší výkon. Je ťažké posúdiť, či je táto horlivosť smerovaná na Carusa alebo na režiséra - inými slovami, či ide o súčasť postavy alebo herecký nedostatok. Môj dojem je, že ide o herecký nedostatok, šikovne využitý, ako súčasť postavy (lebo skutočný Barbu by bol naozaj až kŕčovitý v snahe vyhovieť svojmu idolu). Horšie je, že prakticky všetky Barbuove repliky v prvej polovici filmu pozostávajú z doslovného opakovania toho, čo povie Caruso (mladý nevie po nemecky a starý po ukrajinsky, takže Barbu len fascinovane opakuje každú vetu...). Po prvých dvoch razoch to začne liezť statočne na nervy a chlapcova postava sa, bohužiaľ, rozvinie až ku koncu.

Lazar Ristovski (známy z filmu Underground) v úlohe Carusa tiež akoby neisto rozťahoval krídla, kým sa ustáli a vedie svoju postavu s majestátnosťou letiaceho orla. Jeho Caruso je nepreniknuteľný, chladný muž s čiernym svedomím, a tak chvíľu trvá, kým jeho protichodné prejavy začnú dávať zmysel - a je celkom možné, že niekomu budú celý čas pripadať chaotické. Jeho partnerku Julie zahrala Katharina Thalbach a musela na malom priestore znázorniť boj materského pudu so zatrpknutou apatiou, čo sa jej podarilo veľmi osobitým spôsobom. Trochu ma sklamalo, že postava Mimmy je napísaná ako pasívna obeť a jej mladučká predstaviteľka ani to málo nevyužila tak, ako by sa dalo. Nedá sa však povedať, že by bola úplne "drevená" a zrejme sa ešte v nejakom filme zaskvie.

Pokiaľ ide o zmyslové vnemy, čiže vizuálne a hudobné spracovanie, je Kráľ zlodejov citlivo nakrútený film. Úvodné scény v osade sú plné pohybu a farieb, a vyúsťujú do nádherného záberu na vlniace sa polia s cestou a bielym jaguárom. Dôraz na výtvarné spracovanie záberu neskôr pomaly ustupuje, aby sa miestami vracal vo veľmi pôsobivých dávkach (rôzne zábery berlínskej architektúry, záverečné scény). Hudbu k filmu skladal Michael Kocáb a jeho ústredná téma je dosť konvenčná a prekvapivo "filmová" (čo však vôbec nie je na škodu).

Od dokonalosti delí túto snímku zopár zaváhaní v scenári a azda príliš divadelný herecký prejav. Aj tak je však Kráľ zlodejov nevšedný a fascinujúci film určený pre diváka, ktorý vie oceniť kvalitnú prácu.

Kráľ zlodejov (Nemecko/Rakúsko/ČR/Francúzsko/SR, 2003, 120 min.)
Réžia: Ivan Fíla. Scenár: Ivan Fíla. Kamera: Vladimír Smutný. Hudba: Michal Kocáb. Hrajú: Katharina Thalbach, Lazar Ristovski, Jáš Kultias, Julia Khanverdieva, Yasha Kultiashov.