HUDBA A TEXT

Dej je x-tou variáciou na vzor „dva odlišné charaktery sa musia dať dokopy, aby medzi nimi zrazu niečo zaškrípalo, rozišli sa a vzápätí sa vrátili späť k sebe za sprievodu bozkov, svadobných zvonov, milostnej hudby atď.“. V tomto príbehu si Hugh Grant opäť strihol cynického chlapíka, tentokrát vyhasnutú hviezdu z 80. rokov, ktorá sa momentálne živí tým, že po rozpade kapely a vydaní mizerného albumu nemôže robiť nič iné, iba obiehať lunaparky alebo stretávky po dvadsiatich rokoch. V týchto epizódach sa vracia spevák Alex Fletcher na výslnie a má všetko čo kedysi – tribúnu, fanúšikov v podobe revúceho davu i pár šupiek zaplatených za vystúpenia (pravda, tých chechtákov je výrazne menej ako kedysi, ale na živobytie to ako-tak vydá). Teraz získa šancu na prilepšenie – Cora Corman je blonďatá hviezdička (a ako vraví Alexov manažér „lepšia ako Britney a Christina dohromady“) a chcela by od neho napísať pieseň, ktorá by vyjadrovala ťažké pocity, pretože sa po dvoch mesiacoch rozišla so svojím priateľom. Uff, ťažká trauma, uznávam.

Takže Alex na radu svojho manažéra dostane pár dní na napísanie piesne. Problém je, že on sám zbožňuje skôr hudbu a textárov si potrebuje zohnať. A keďže ten posledný nemá príliš veľa nápadov a tromfne ho aj slečinka, ktorá mu prišla poliať pár kvetov, rozhodne sa novú tváričku vo svojom apartmáne, Sophie (Drew Barrymore), presvedčiť, aby s ním napísala song pre Coru. Slovo dá slovo, Alex strávi so Sophie pár dní a už pracujú na piesni a medzitým aj na svojom vzťahu. Postupne vypláva na povrch časť Sophinej minulosti, Alexov boj so zapadajúcou slávou (dilema, či ďalej vystupovať na všetkých trápnych lunaparkových šou) a očakávané prijatie u Cory. Tu sa však už história do vzťahu dvojice začne starať až príliš a spočiatku ideálny vzťah prechádza vážnou skúškou...

Pretože mal film premiéru 14. februára 2007 a vytvoril ho rutinér Marc Lawrence, netreba sa príliš báť o happy-end, viac vás asi bude zaujímať, či k nemu vedie cesta zdolateľná alebo skôr trnistá. Podobne ako pri ostatných marcových premiérach, ktoré mi prechádzajú rukami, nachádzam rovnakú odpoveď. Film sa dá bez problémov zhliadnuť, fanúšikovia žánru budú potešení a peniažky ľutovať nebudú, rovnako ako milovníci Hugh Granta alebo Drew Barrymore (nehovoriac o subskupine, ktorá zbožňuje prakticky oboch hercov – tá bude úplne v siedmom nebi). Ale v kontexte celého žánru nemá film také atribúty, aby si zaslúžil viac ako päť bodov.

Po zhliadnutí je totiž až príliš očividné, že Marc Lawrence doslova vytvoril variáciu na Dva týždne na zaľúbenie a dokonca si zavolal aj rovnakého hlavného hrdinu Hugh Granta. Ten mu zahral rovnakého cynika so suchými hláškami, akurát si našli iné prostredie (životné prostredie strieda hudobný priemysel) a inú ženu, na ktorej by mohol skúšať svoj šarm (vtedy Sandra Bullock, teraz Drew Barrymore). Filmy majú nebezpečne podobnú dĺžku a aj viaceré dejové zlomy sa dejú približne v rovnakých momentoch.

Na jednej strane to nie je na škodu. Film sám o sebe v niektorých pasážach funguje viac, miestami menej. Napríklad Hugh Grant má v podobe Alexa dostatočne silný charakter, no vo vzťahu s Drew Barrymore ešte viac vyniká. To Drew sama o sebe skôr lapá po dychu a topí sa v scénach o svojej minulosti a romániku s momentálne úspešným spisovateľom (takmer zbytočná línia filmu, ktorá však na druhej strane prinesie aspoň pár vtipov). Vedľajšie roly sú priemerné a slúžia na krátkodobé pobavenie. Ale či už ide o Sophinu sestru alebo Alexovho manažéra, nikto nie je na plátne dlhšie ako by bolo potrebné.

Keď tak porovnávam s Dvomi týždňami na zaľúbenie a dvojicou herečiek Drew Barrymore – Sandra Bullock, vychádza mi dokonca novší kúsok zaujímavejší. Drew je máličko výraznejšia ako Sandra a rovnako aj jej chémia s Hugh Grantom, hoci tá úplne netrhá plátno. Aj hudobný priemysel je lepším terčom pre narážky ako životné prostredie a dočkáme sa niekoľkých vtipov na jeho adresu.