REŽISÉRKA NA HRANICI (KINEČKO)

SS: Prečo tá výroba tak dlho trvá? Údajne sa v strižni topíš pod návalom materiálu a nevieš, čo s tým. Kedy si už dáš nejaký deadline a film dokončíš?

IG: To, že mám z “Ašu” priveľa materiálu je fáma, ktorá vznikla z toho, že film točím od roku 2006. V skutočnosti je to tak, že odkedy točíme na HD, je to spolu niečo málo cez tridsať filmovacích dní a nie viac ako päťdesiat hodín materiálu. Myslím si, že to nie je až tak veľa. Samozrejme, že keď sa mi podarí vytvoriť medzi protagonistami dobrú atmosféru a navodiť potrebnú situáciu, nechám kameru pustenú aj pol hodinu. Nechám ľudí v akcii a nerežírujem ich, lebo potom sú neprirodzení. Ja musím zistiť, kto mi sedí pred kamerou a čo od neho môžem čakať a potom mu dať čas prejaviť sa. To sa nedá urobiť za päť minút. Radšej budem dlhšie pracovať na jednom filme, ktorý bude dobrý, ako by som natočila päť vecí, ktoré budú trápne. A urobiť zlý film, to je úplná blbosť. To už radšej neurobiť žiadny.

SS: Prečo si sa rozhodla pre Vierkinu poetickú kameru, keď si mohla k drsnej téme používať surový dokumentaristický štýl?

IG: Ale tá kamera je surová.

SS: Tá kamera je surová? Tá kamera je nádherná.

IG: Dobre, ale to sa nevylučuje. Poetická kamera je, keď napríklad záber nasvietiš tak mäkko, že pôsobí až ateliérovo. Alebo tam dáš nejaký snový prvok. My naopak využívame čo najmenej svietenia a snažíme sa to urobiť čo najcivilnejšie. Vždy využívame svetlo, ktoré sa prirodzene nachádza v prostredí /napr. neóny/ a minimum štylizácie. Ale samozrejme tá estetika tam je, pretože si vyberáme fotogenické miesta. S poetickou kamerou by som išla sama proti sebe. Preto sa mi výborne robí s Vierou. Nerieši na pľaci seba ako kameramanku, ale to, čo je dobré pre film. Iný kameraman si dotiahne na pľac štyri svetlá a potom smúti, že mu nevyšla kontrička. Je mu absolútne jedno, že je to celé neprirodzené.

SS: Svojich protagonistov často dostávaš do situácií, v ktorých, povedzme si narovinu, nepôsobia zrovna ako pozitívni hrdinovia, ktorých by sme chceli spoznať. Tvoj film odhaľuje v ľuďoch skôr tú temnejšiu stránku – zlodejstvo, perverznosť, ľudskú hlúposť. Niektorí protagonisti sa pred tvojou kamerou doslova zosmiešňujú.  Ako sa s tým morálne vyrovnávaš ako tvorca?

IG: /smiech/ To je dobrá otázka, ale ťažko sa na ňu odpovedá.... /pauza/. Určite mám svoju hranicu, čo áno a čo už nie. Nemám rada, keď sú ľudia pred kamerou vmanipulovaní do situácie, v ktorej by sa tak normálne nikdy nezachovali. Z toho mám zlý pocit a nedokážem sa cez to preniesť. Ale, ak sa ľudia pred kamerou prirodzene prejavujú ako negatívne postavy, tak to zvládam, lebo sú sami za seba. Druhá vec je baviť sa o manipulácii v strižni, to už je zodpovednosť autora. Kvôli tomuto si vyberám ľudí, ktorí sú prirodzení a zaujímaví v tom, akí naozaj sú a nie, ako vyzerajú. Takýchto ľudí potom pred kamerou nemusím do ničoho tlačiť.

SS: Mala si konkrétnu dilemu v strižni, keď sa ti nejaká scéna zdala dobrá, ale zrazu si si uvedomila, že to toho človeka stavia do zlého svetla a nemôžeš si to dovoliť?

IG: Hej. To bola situácia, keď som to prehnala a aj som to potom oľutovala. Stále som tlačila do jedného z mojich protagonistov, aby sa mi vyzliekol do pol pása pred kamerou. Keďže medzi nami bolo priateľstvo, on to pre mňa urobil. Neskôr som pochopila, že to bolo preňho asi ponižujúce a urobil to pre mňa. V strižni som pochopila, že som z neho urobila akúsi bábku. Stál tam vyzlečený a nechápal prečo. Došlo mi, že scény, ktoré sú mnou štylizované a ľudia v nich nekonajú prirodzene, jednoducho nevychádzajú a ani z nich nemám dobrý pocit.... takže sa mi tá scéna ani nezdala dobrá - nevyšla mi.

SS: Ako nachádzaš ľudí, ktorí účinkujú v tvojich filmoch? Mám takú skúsenosť, že väčšina ľudí nechce byť nakrúcaných- majú z toho strach. Pritom v tvojom filme robia ľudia pred kamerou také veci, že mi oči vyliezajú z jamiek, keď to vidím. Ako to s nimi robíš?  Je to nejaký dar alebo čo?

IG: No to ľudia musia sami chcieť. Mňa by určite nikto nenahovoril, aby som hrala v nejakom filme, lebo ja sa pred kamerou necítim dobre. Jednoducho si vyberám ľudí, ktorí chcú byť pred kamerou a súčasne sa cítia  pred ňou sami sebou. Takýchto ľudí ale nie je veľa - treba ich hľadať.

SS: Ale ľudia, ktorí ťa nepoznajú, sa vždy trochu boja, že možno budú zneužití a potom môžu byť pred kamerou neuvoľnení. Ako si získavaš ich dôveru?

IG: Vždy za nimi najskôr chodievam bez kamery a dlho trvá, kým si ten vzťah vytvoríme. Takto potom ľudia idú pred kameru ako moji priatelia, s dôverou, že im neublížim. Druhý typ sú exhibicionisti, teda ľudia, ktorí s tým nemajú problém a dokážu sa pred kamerou prejaviť tak, ako potrebujem. Ľudí treba vycítiť a vybrať si ich.

SS: Musí mať dokumentarita šťastie?

IG: Áno, ale je to tak, ako so všetkým. V momente, ako začneš uvažovať nad nejakou témou, začneš prirodzene priťahovať všetko, čo s tým súvisí. Zrazu otvoríš noviny a vidíš článok, ktorý s tým súvisí, stretneš niekoho, kto ti o tom začne rozprávať, si zrazu senzitívnejšia. Keď sa do niečoho človek pustí, začne prirodzene priťahovať veci, ktoré s tým súvisia. A tak to je aj s týmto filmom.

SS: Často si pri nakrúcaní hovorila, že pri tomto filme sa dejú akési zázračné veci “zhora”...

IG: Ono je to asi tak, že keď človek urobí maximum preto, aby to bolo dobré, potom príde odmena - je to ešte lepšie. A keď sa do toho pridajú ďalší ľudia, ktorí veria, že to stojí za to, potom sa už všetko deje samé. Nehovorím, že je to tak vždy, ale niekedy tá odmena naozaj príde... /úsmev/

SS: A čo tvorivá kríza? Čo bolo za tie štyri roky najťažšie? Kedy si to už chcela vzdať?

IG: Vzťahy s ľuďmi. Ale tak je to pri každom nakrúcaní, lebo na každom filme sa angažuje veľa ľudí, ktorí majú svoje vlastné záujmy. Nestratiť svoj cieľ a udržať použiteľné vzťahy s ľuďmi je niekedy to najťažšie. Zvládnem nakrúcanie, strihanie, produkciu, jednoducho všetko, ale dohodnúť sa s ľuďmi, od ktorých bytostne závisí film na tom, že tak, ako to chcem ja, je to najlepšie... to je najťažšie. Človek musí trvať na svojej predstave filmu. V momente, ako ju stratí a začne sa prispôsobovať producentovi alebo štábu, alebo komukoľvek, tak to nemôže byť dobrý film. Tým pádom nevyhnutne prídu vyhrotené situácie, v ktorých sa tvorca musí rozhodnúť: Buď to budem mať ja ťažšie, ale ten film bude taký, aký si ja predstavujem, alebo zvolím tú ľahšiu cestu a prispôsobím sa okolnostiam, napríklad dotočím film do dvoch rokov - ale to už vlastne nebude môj film.  Neviem, či je moja cesta správna, ale asi by som nebola spokojná, keby som to tak nerobila.

www.kinecko.com