PÄŤ ÁZIJSKÝCH HOROROV BEZ SADAKO

PÄŤ ÁZIJSKÝCH HOROROV BEZ SADAKO

článok



Pomalý pohyb postav po dome, nakúkanie do každého rohu, postupné zvyšovanie hlasitosti, potom prenikavý krik, pád na zem a objavenia sa vlasatej potvory, väčšinou trhane sa plaziacej po podlahe. Takto nejako vyzerá typická scéna z ázijského duchárskeho hororu, ktorý ma už roky trademark na výzor „pomstychtivého ducha dievčaťa“ alias „vlasaticu“, ktorú dnes nikto nenazve inak ako Sadako. Nielen americkými zbytočnými remakami, ale najmä ázijskou samorecykláciou vzniklo úžasné množstvo hororov, v ktorých sa vždy objavuje tá istá „príšera“. Klasická dievčenská postava s tvárou zahalenou dlhými čiernymi vlasmi je zaručene najvyťaženejším ázijským duchom už od čias Kruhu, v ktorom Sadako prvýkrát vyliezla z televízora.

Aj keď aj tento „vlasatý žáner“ obsahuje zopár kvalitných snímok (napríklad The Tale of Two Sisters alebo Loner), väčšinou ide o neuveriteľné nudný zlepenec tých najväčších klišé nielen v ázijskej kinematografii. Našťastie, duchárčina nie je jediný hororový žáner, ktorý sa v Ázii nakrúca, a sú tu ešte aj režiséri, ktorí nerecyklujú, ale vymýšľajú. Za partnerský web portálu kinema.sk - hororo.sk, filmový web z mäsa a kostí, vám ponúkam do pozornosti päť takýchto výmyselníkov a najmä ich päť filmov, v ktorých by ste Sadako márne hľadali. 

Päť ázijských hororov bez Sadako

Sion Sono: Strange Circus (2009)
Kríza identity vyriešená?

Mám rád režisérov, ktorí si vo svojej tvorbe udržujú určitú kontinuitu, či už je to voľbou žánru, alebo témy. Dobrým príkladom je Eduardo Sanchéz, ktorý od Záhady Blair Witch ostal hororu verný a dokonca si svoj trademark ručnej kamery zopakoval vo svojom zatiaľ poslednom filme Seventh Moon. Alebo najvyťaženejší španielsky režisér hororov Jaumé Balaguéro, autor kultového Rec, ktorý sa vo svojich filmoch programovo venuje téme zla ako takého. Medzi Aziatmi nájdeme veľa režisérov, ktorí sa venujú čisto hororovému žánru, no väčšinou ide o šikovných recyklátorov Kruhu, Oka alebo série Ju-On. Preto poteší, ak narazíme na tvorbu režiséra, ktorý to s hororom myslí naozaj vážne a má vlastnú víziu, ako by mal vyzerať ten ázijský. Takým režisérom je určite Sion Sono, ktorého preslávil najmä Suicide Club, horor, ktorý upozorňoval na nebezpečenstvo sociálnych sietí ešte pred vznikom Facebooku. Mladé ázijské študentky v ňom páchali hromadné samovraždy v snahe nájsť odpoveď na otázku, či budú po smrti konečne „spojené samy so sebou“. Túto metaforu pubertálneho hľadania vlastnej identity Sono rozvinul v pokračovaní s názvom Noriko’s Dinner Table, v ktorom sa hlavná hrdinka zamestná ako dievča poskytujúce tzv. role-playing služby, t. j. hrá pre klienta rolu, o akú si požiada. Za peniaze tak na chvíľu predstiera, že je niečia dcéra, manželka alebo ktokoľvek, koho si chce klient v tej chvíli pripomenúť. Ide o vysoko exkluzívnu službu a na to, aby svoju rolu zvládla, sa musí do detailov pripravovať a doslova stratiť vlastnú identitu. Je to o exhibicionizme, herectve, pretvárke, hre a o schopnosti urobiť dobrú šou. S týmto atribútmi pracoval režisér ďalej vo filme Strange Circus, ktorý už síce so sériou Suicide Club dejovo vôbec nesúvisí, a predsa téma, s ktorou pracuje, ostáva rovnaká. Film začína na cirkusovej šou, kde sa nám prestavuje tlstý transvestita s prezývkou Smutná pieseň, ktorý si z publika vyberá dobrovoľníka na číslo s gilotínou. Prihlási sa malé dievčatko Mitsuko, ktoré hneď preberá úlohu rozprávača. „Narodila som sa na popravisku,“ rekapituluje svoj život. Má dôvod na takýto pesimizmus. Jej otec ju v detstve zatváral do puzdra od čela, odkiaľ sa musela cez dierku pozerať, ako súloží s jej matkou. Keď ho táto perverzná hra prestala baviť, do puzdra zatvoril jej matku a súložil s Mitsuko. Zmätená Mitsuko tak vo svojich dvanástich rokoch čelí kríze identity. Je ako jej matka alebo je jej matka ako ona? Z Mitsuko sa stane spisovateľka a o svojom osude napíše román. Niektoré stránky však musia byť prepísané. Nie je totiž jasné, či je Mitsuko naozaj Mitsuko, alebo je to jej matka, ktorá zabila svoju dcéru. Neustále striedanie masiek pripomína karneval. V každom človeku je zrejme niekoľko rolí: matka, dcéra, tyran aj citlivá duša a dokonca aj žena, aj muž. Možno to malo byť finálnou odpoveďou na otázku, ktorú si Sion Sono položil už vo filme Suicide Club: sme spojení sami so sebou? 

Päť ázijských hororov bez Sadako

Takashi Miike: Imprint (2006)
Prekonal Carpentera, Cronenberga aj Rotha

Čo by robil Američan v Japonsku, ako chodil po bordeloch. Horor Iprimt, o ktorom bude reč, sa navyše odohráva v 19. storočí, takže Američan Christopher hľadá potešenie v náručí pravej gejše. Neuspokojí sa však s hocijakou, tá jeho sa volá Komomo a pred rokmi jej sľúbil, že sa po ňu vráti a spolu odídu do Ameriky. Miesto Komomo ho však v tento večer obsluhuje iná gejša. Polovica jej tváre pripomína Jokera, ale Christopherovi to nevadí. Potrebuje ju len na to, aby mu povedala, čo sa stalo s jeho milovanou. „Obesila sa, lebo už nemohla vydržať čakať na muža, ktorý si po ňu mal prísť“, povie mu chladne, no zdá sa, že príbeh o Komomo má viacero verzií. V každej však zohráva úlohu kruté mučenie, ktorému bola Komomo v „dome gejší“ vystavená. Zahŕňa zapichovanie ihlíc pod nechty aj do pier či pálenie pazúch. A zdá sa, že žena so znetvorenou tvárou v tom nebude práve nevinne. Pod jej dlhými vlasmi sa totiž niečo hýbe. Vyzerá to ako... dlaň so zubami? Takto si veru Christopher svoje stretnutie s dávno stratenou milou neprestavoval. Vy by ste na tom mohli byť s tou predstavivosťou lepšie, ak ste už videli iné filmy od vynikajúceho Takashiho Miikeho (Ichi the Killer, Audition) a poznáte jeho záľubu v doslova farbistom mučení. Jeho Imprint nie je celovečerný film, ide o „epizódu“ filmového seriálu Masters of Horror, v ktorom nakrúcali príbehy aj také mená ako John Carpenter, Tob Hopper, David Cronenberg, Dario Argento či Eli Roth. Takashi Miike si však dokázal aj v takejto konkurencii vydobyť jedno prvenstvo: jeho Imprint bol jedinou epizódou, ktorá sa nakoniec v televízii nevysielala. Dôvod je, samozrejme, jasný: „Príliš drsne pre telku“. Takashi sa neskôr na margo svojho filmu vyjadril: „Myslel som si, že som tesne pod hranicou toho, čo dokáže americká televízia ešte tolerovať. Pri nakrúcaní filmu som si stále dával pozor, aby som túto hranicu neprekročil, ale evidentne som to neodhadol“. Tak. A teraz majú lepšiu predstavu aj tí, čo doteraz nič od tohto režiséra nevidela. Tým Imprint odporúčam ako kratšiu ochutnávku, ktorá vás môže navnadiť na Takashiho ďalšie filmy, alebo naopak varovať, aby ste sa tomuto režisérovi v celovečernej verzii vyhýbali. Dúfam, že to bude tá prvá možnosť.

Päť ázijských hororov bez Sadako

Pil-Sung Yim: Hansel & Gretel (2007)
Janko a Marienka so šikmými očami

To, že rozprávky majú výborný hororový potenciál, vie každé malé dieťa, ktoré zo sna budí predstava veľkého zlého vlka, ktorý vylieza z babičkinho rozpáraného brucha. Bohužiaľ, tento potenciál sa vo filme podarí málokomu využiť. Mali sme tu síce horory, ktoré na rozprávky priamo či menej priamo odkazovali, ako Snow White: A Tale of Terror, Rumpelstiltskin alias Martinko Klingáč, Pinocchio’s Revenge či Red Riding Hood, no nepatrili práve medzi perly hororovej kinematografie. O to príjemnejšie je sledovať, ako sa niekomu podarí pretaviť rozprávku do kvalitného hororu. Ázijský horor Henjelgwa Geuretel/Hansel & Gretel je inšpirovaný rovnomennou rozprávkou bratov Grimmovcov o dvoch deťoch a zlej ježibabe, ktorá ich uväznila vo svojom dome, aby si ich mohla vykŕmiť, upiecť a zjesť. Samozrejme, deti nakoniec ježibabu prekabátia a tá nakoniec sama končí v peci. Mierne upravená verzia tejto rozprávky je v našich končinách známa ako O perníkovej chalúpke alebo O Jankovi a Marienke. Hoci mená hlavných postáv sa zmenili, základné prvky „rozprávky“, t. j. mučenie malých detí, kanibalizmus a pomsta, ostali rovnaké. A presne s týmito prvkami narába aj film Hansel & Gretel, v ktorom však nepôjde iba o pomstu „ježibabe“, ale všetkým dospelým. Na vlastnej koži to zažije aj Eun-Soo, ktorý sa tak ponáhľa za svojou chorou mamou do nemocnice, že so svojím autom zíde z cesty. Keď sa preberie, stojí nad ním dievčatko s lampášikom v ruke a cez bludisko hustých stromov ho odvádza k veľkému domu uprostred lesa, ktorý pripomína perníkovú chalúpku, hoci nie je z perníka. Tam ho vítajú už rodičia dievčaťa, ktorí mu predstavia svoje ďalšie dve deti, staršieho chlapca a mladšie dievčatko, a ponúknu mu nocľah. Zmätený Eun-soo si síce chce najskôr zatelefonovať, no vyčerpaním omdlie a o pár hodín sa už prebúdza uprostred hračiek na zvuk veľkých kukučkových hodín v tvare hradu, ktoré visia vedľa niekoľkých portrétov zajacov. Na raňajky dostane veľkú kopu farebných koláčov a pomaly si uvedomuje, že celý tento dom je jedno obrovské detské ihrisko. A deti, títo malí anjelikovia, sa chcú s ním hrať. Navždy. Ak sa chce Eun-soo ešte niekedy dostať z lesa, ktorý pripomína bludisko, musí zistiť, čo sú tieto deti vlastne zač a prečo doposiaľ zabili každého dospelého v ich blízkosti. A kľúčom sa zdá byť práve útla knižočka s rozprávkou Hansel a Gretel. Vo filme padne veta „Dieťa a diabol sú vychovávaní rovnako,“ ktorá naznačuje pôvod zvláštnych detí. Alebo je všetko inak a čaká nás klasický ázijský dvadsaťminútový záver, ktorý bude vysvetľovať predošlý zamotaný dej? Odpoveď už nechám na vás, aby ste mali dôvod pozrieť si tento horor, ktorý síce predstavuje klasický ázijský duchársky žáner, no vo veľmi netradičnom podaní. Pekný dôkaz, že nie každý duch musí vyzerať ako Sadako Yamamura, hoci vekovo sa jej môže veľmi približovať.

                                           

Dae-wung Lim: Bloody Reunion (2006)
Tri pomsty na jednej stretávke

Stretnutie po rokoch so spolužiakmi zo strednej školy sa môže stať vašou nočnou moru. Najmä ak „po rokoch“ znamená niekoľko desaťročí a vy si zrazu uvedomíte, že ste vlastne nikdy nedosiahli to, čo ste si ešte na strednej predsavzali. Ak patríte k ľuďom, ktorí odmietajú prijať zodpovednosť za svoj život, môže sa stať, že zo svojho neúspechu začne viniť svoju niekdajšiu triednu učiteľku. A niektoré učiteľky je naozaj ľahké viniť. Medzi také patrí aj pani Parková, ktorá na svojich žiakov uplatňovala metódu, založenú na tom, že človeka môže posunúť ďalej jedine kritika. Hoci je táto žena už na dôchodku a na invalidnom vozíku, každý má na ňu stále spomienky, pre ktoré by ju najradšej zabil. A „stretávka po rokoch“ v učiteľkinom rozľahlom dome na to poskytuje ideálnu príležitosť. Bývalí študenti to však nebudú mať také jednoduché. Nie sú totiž jediní, ktorí sa chcú za niečo pomstiť. Je tu ešte učiteľkin syn, ktorého pre jeho znetvorenie tváre ukrývala v suteréne. Ten si ešte pamätá na výsmech, ktorý sa mu kedysi ušiel od matkiných žiakov. A najlepšia pomsta, aká mu napadne, je vypichovanie očí, sypanie polámaného noža do hrdla a následné zaliatie horúcou vodou alebo zvláštna metóda „mučenia mravcami“. Ale to nie je všetko. Je tu predsa ešte klasický ázijský polhodinový záver a my už tušíme, že všetko je inak a pomstiť sa za niečo chce ešte niekto ďalší. Film s veľavravným názvom Bloody Reunion a zavádzajúcim, i keď perfektným taglinom Class dismissed! je kombináciou Desiatich malých černoškov a Viem, čo ste robili minulé leto na kórejský spôsob. Slasher s prvkami mučenia, ktorých je v ázijskom horore ako šafranu. Možno aj preto mu mnohé nedostatky, hlavne v domotanom závere, môžeme pokojne odpustiť. Jeden dobrý bodík si určite zaslúži minimálne za originálnu a bizarnú zajačiu masku zabijaka, ktorá môže tak výborne fungovať hádam len v ázijskom horore.  

                                                

Sung-Hong Kim: Missing (2009)
Skrotiť a umučiť!

Hixploitation. Pôvodom americký žáner založený na konflikte „mesto vs. dedina“, prípadne často aj „inteligencia vs. primitivizmus“ sa dodnes teší veľkej obľube. Dokonca takej, že ho začali kopírovať aj Európania a najnovšie do rodiny tzv. „buranských vyvražďovačiek“ pribudol aj ázijský kúsok. Ten sa nechal inšpirovať práve európskymi snímkami, ktoré sú spravidla brutálnejšie a perverznejšie ako tie americké. Ak vaša znalosť rôznych filmových torture praktík končí pri Hosteli Eliho Rotha, asi vás prekvapí, že Američania skutočne nehrajú prvé husle, pokiaľ ide o zvrátenosť a okázalú perverznosť. Bolo to síce v Amerike, kde boli filmom I Spit on Your Grave položené základy hixploitation odnože „rape & revenge“, no tento koncept si európsky horor rýchlo osvojil: argentínsky I’ll Never Die Alone alebo nórsky Hora, a dokonca prišiel s celkom vlastným, ešte tvrdším subžánrom. Ten by sme mohli definovať analogicky k „rape & revenge“ ako „tame & torture “ („skrotenie a mučenie“). Ide o filmy, v ktorých je dôraz na „ochočovanie si“ obete na nejaký konkrétny účel, väčšinou na zaplátanie emocionálnej diery v živote trýzniteľa. Napríklad v britskom Mom & Dad sa šialená rodinka snaží skrotiť mladé dievča, ktoré ich má vo finále prijať za svoju vlastnú rodinu. Vo francúzskom Calvaire sa hostinský Bartel snaží z potulného šansónového speváka „vytvoriť“ svoju zosnulú manželku.. V britskom Broken si zasa jeden sadistický psychopat hľadá ženu do domácnosti. Miesto toho, aby si podal inzerát alebo skúsil šťastie na Facebooku, sa však rozhodne pre únos a veľmi tvrdé výberové konanie. O prírastok do rodiny „tame & torture“ sa najnovšie postaral aj kórejský režisér Sung-Hong Kim svojím hixploitationom Sil jong/Missing, ktorý je rovnako ako kedysi podobne ladený austrálsky Wolf Creek inšpirovaný (vraj) skutočnosťou. Hlavnými hrdinkami sú sestry Hyeong-ah a Hyeong-Jeong , ktoré sa postupne vystriedajú vo vidieckom dome „láskavého“ pána Pan-kona. Aspoň tak ho poznajú jeho susedia. Ako človeka, ktorý je vždy pozitívne naladený a predáva tie najlepšie slepačie vajíčka. Tajomstvo ich dobrej chuti si však rád necháva pre seba. (Prezraďme len toľko, že súvisí s mŕtvymi dievčatami a mlynčekom na mäso.) Pan-kon, samozrejme, nie je žiaden „Mr. Nice Guy“, ale starý perverzný vrah, ktorý sa vyžíva v znásilňovaní, mučení a inom ponižovaní mladých mestských dievčat, ktoré zavítajú do jeho dávno zatvorenej reštaurácie. Missing má typické znaky „tame and torture“: scenár sa skôr ako na obete sústredí viac na mučiteľa a dôvody jeho zvráteného konania. Pan-kon sa správa k „svojim dievčatám“ ako ku besným psom, zatvára ich do klietok, a keď sa odmietajú dať skrotiť, bez mihnutia oka ich usmrtí. Missing svojím otvoreným znázornením extrémneho násilia balansuje medzi filmovým odpadom a znepokojivou výpoveďou, pričom forma spracovania a celkový vizuál nahrávajú skôr druhej alternatíve. Na dnes už klasické žánrové kúsky, ako napr. spomínaný Calvaire, sa však ešte nechytá.


autor Afonka Soby 8.3.2011
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 6379
02 |
návšt. 3868
03 |
návšt. 3865
04 |
návšt. 3518
05 |
návšt. 2098
06 |
návšt. 1798
07 |
návšt. 2057
08 |
návšt. 1557
09 |
návšt. 764
10 |
návšt. 551
REBRÍČEK US
01 |
$80,0 mil.
02 |
$16,0 mil.
03 |
$11,0 mil.
04 |
$10,0 mil.
05 |
$3,3 mil.
06 |
$2,4 mil.
07 |
$2,2 mil.
08 |
$1,9 mil.
09 |
$1,5 mil.
10 |
$1,4 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.