FILM O VRAŽDIACEJ PNEUMATIKE? (KINEČKO)

RUBBER AKO EXPERIMENT

„Ešte stále som dosť naivný nato, aby som veril, že vo filmovej produkcii je miesto pre filmy bez čitateľnej myšlienky a vymedzeného formátu. Príliš školské snímky, čo presne vedia, ako zapôsobiť na city, ma nudia. Rád točím filmy za pochodu, bez naratívnej štruktúry či dramatického napätia." Quentin Dupieux

… preto je teória "no reason" vo filme niekoľko krát zdôraznená. K samotnému faktu, že pneumatika precitne a zabíja, Dupieux pristupuje veľmi svedomito. A hlavne postupne.

Robert sa vyvŕta z piesku a postupne sa učí. Učí sa chodiť, spoznáva svet a objavuje svoje možnosti a spí presne ako malé dieťa. Rozcvičí sa na plastovej fľaši, škorpiónovi a svoje superschopnosti zdokonalí psychickým roztrhnutím havrana. Zrazu je jasné, čo je jeho motivácia a o čom je jeho príbeh. Ide do sveta a v rámci žánru sa zastaví v opustenom moteli pri ceste.

Nasledujú citácie známych či menej známych filmov. Scéna v sprche z filmu Psycho, prenasledovanie mladej ženy vražedným maniakom, postava chlapca, ktorému nikto neverí, že sa deje niečo nadprirodzené, policajt, ktorého drsná povaha je skôr na smiech, či notorická scéna "dobre vymyslenej" policajnej akcie operovanej z karavanu plného vysielačiek a odpočúvacích zariadení, nenápadne stojaceho za rohom. Zdanlivo nesúrodá zlátanina situácií a tém však funguje práve vďaka ich predošlým kontextom a Rubber ponúka iba ďalšie ich využitie. Jediné, čo robí Rubber v tomto smere unikátny, je ich výber a následné zostavenie.

RUBBER AKO FILM VO FILME

"… prečo pneumatika? Neviem odpovedať na otázky, ktoré sa začínajú slovom „prečo“. V úvodnom monológu môjho filmu sa „prečo“ objavuje presne osemkrát. Život je plný záhad... Prečo nevidíme vzduch? Prečo pneumatika? To je taká istá otázka."
Quentin Dupieux

Motív divákov v púšti, ktorí celý príbeh sledujú, funguje ako návod na pozeranie filmu Rubber pre diváka v kine. Skupina ľudí všetkých vekových kategórií stojí na jednom mieste a komentuje priebeh predstavenia. Cez ich vzájomné dialógy nápadne podobné tým, aké sa zvyknú pri sledovaní filmu viesť, sa dozvedáme, kedy sa celý príbeh vlastne začína. Dlho nič nevidia, rozmýšľajú, či je vôbec nutné niečo také sledovať, a až keď si všimnú Roberta, ako vylieza z piesku, spoločne skonštatujú, že ich to konečne zaujíma. Tu Dipieux paroduje divácku skúsenosť, ktorú od Aristotela zdôrazňujú všetci autori návodov na písanie príbehu, ktorý zaujme. Pravidlá, kedy príbeh začať a kedy ho ukončiť, dávkovanie informácií divákovi, aby si z nich vedel vyskladať príbeh a nestratil sa v ňom - to všetko možno nájsť v zaručených návodoch typu "Ako napísať scenár za 21 dní". Podvedomá skúsenosť diváka je v Rubber zosobnená práve touto skupinou pre príbeh najdôležitejších ľudí - divákov.

Diváci sa navzájom vyrušujú, dopredu prezrádzajú možné uberanie deja, dokonca sa dostanú aj k pirátstvu, keď je jednému z nich vyčítané, že chce natáčať predstavenie pre svoju neprítomnú manželku. Kurátor sa o nich stará, ráno ich budí, upozorňuje ich, kedy predstavenie pokračuje, plní funkciu sprievodcu filmom, vedie ich pozornosť.

Asi najviac priestoru je venované samotnému ukončeniu príbehu. Hneď, ako sa Robert začne vyžívať vo vraždení, kurátor sa snaží divákov otráviť. To by znamenalo, že hneď, ako predstavenie nemá diváka, pokojne ho možno ukončiť. Sám Dupieux zažil premietanie vlastného filmu Steak v kine, kam prišiel sám. V Rubber sa preto pokúsil vytvoriť opačnú situáciu, teda spôsobiť neprítomnosť diváka umelo, a tým pádom príbeh predčasne ukončiť. Diváci v púšti sú súčasťou príbehu a keďže jeden z nich prežil (nezjedol otráveného moriaka), show must go on. Dožaduje sa rozuzlenia, odmieta sa svojho "diváctva" vzdať, čím dáva divákovi v kine najavo, kde v dramatickom oblúku sa všetci asi nachádzajú.

RUBBER AKO FILM O FILME

V momente, keď si odolný vojnový veterán na vozíčku uvedomuje svoju moc, vstupuje do príbehu honu na Roberta a ponúka možné tipy, ako by mohli aktéri predstavenia celú vec ukončiť tak, aby s tým bol spokojný. Dožaduje sa finále plného výbuchov, čím obracia naruby teóriu "aký film, taký divák". Rodinný film, kde "si každý nájde to svoje", sa mení podľa potrieb cieľovej skupiny, ktorá preferuje jeden žáner.

Zasahovanie veterána do príbehu narušuje dohodu medzi autorom/aktérmi a divákom. Tu sa oba motívy (príbeh Roberta a príbeh diváka) konečne logicky spájajú do tretieho a asi najpodstatnejšieho celku - filmu, ktorý divák v kine sleduje. Všetky postavy sú zrazu postavy jedného príbehu. Aktéri predstavenia okolo Roberta presne vedeli, čo majú robiť až do momentu, keď zlyhalo otrávenie všetkých divákov. Od tohto bodu zvratu príbeh už iba nepredvádzajú, ale sú jeho nositeľmi. Realita pre nich nie je jednotná, podaktorí dokonca nevedia, čo ešte hrajú a čo je naozaj. Začína pre nich platiť jediná realita, a to svet, kde zlyhala snaha predstaviť vražednú pneumatiku, lebo z pódia sa Robert dostal až do hľadiska.

Jeden z mála reálnych momentov, ktoré odkrývajú najvyššiu vrstvu reality, sú dvaja policajti hrajúci šach proti jeho samotným pravidlám, podobne, ako Dupieux točí svoj film proti jeho samotným pravidlám. Dokonca sám Robert v podobe pneumatiky síce zomrel, ale po vzore béčkových hororov sa aj tak reinkarnoval a túžobným pohľadom na nič netušiaci nápis Hollywood predpovedá ďalší masaker.

Či je Rubber prelomové dielo, samoúčelný nízkorozpočtový film - hra, alebo iba hommage poklesnutým žánrom, zostáva naozaj na výbere diváka. Otvorená "bezdôvodnosť" vzniku mu v rámci kritiky vytvoril nálepku skôr prehliadnuteľného filmu. Ale podobne, ako sa Rubber pohráva napríklad s dramaturgiou, pohráva sa aj s vlastným prijatím.

Text bol publikovaný v časopise KINEČKO