NÁVRAT DO NESVADBOVA

Čo sa Nesvadbovo vlastne usiluje zachytiť? Ponúka nám upratanú, naleštenú dedinku s čerstvo omietnutými domami, s interiérmi plnými svätých obrázkov obrastených potosovcom, gýčovitú starosvetskosť, ktorá zdanlivo poukazuje, ak nie na hojnosť, tak aspoň na dostatok. A v prvom rade ponúka obraz akčného starostu, ktorému budúcnosť obce leží na srdci, hoci jazdí na aute s bratislavskou ŠPZ (nedozvieme sa, prečo).

Už menej detailný a presný je portrét pomerne plachých, spoločensky nie práve zdatných nezadaných tridsiatnikov, na ktorých Hníková ilustruje , aké "typy" sa v Hámroch neženia a nevydávajú. Dokonca sa zdá, že Hníkovú títo mladí ľudia vlastne ani nezaujímajú, nesnaží sa k nim priblížiť a možno im ani nedovolí otvoriť sa. Najvypuklejšie to vidieť na prípade Moniky: ak ju sníma osamote, tak sa s ňou takmer alebo vôbec nerozpráva, prípadne filmový rozhovor scudzuje, ochladzuje prostredníctvom "svedka", tretej osoby (matky a potom kaderníčky).

Do filmu sa tým dostávajú predovšetkým atrakcie, kuriozitky, vizuálne či naratívne vďačné motívy. Všetko to, čo v rámci témy vnímam ako naliehavé, ostáva mimo záberu. Sociologická, ale aj sociálna perspektíva vypovedania je tým značne skreslená. Hníková síce v úvodnom titulku uvádza, že starosta výrazne znížil v dedine nezamestnanosť, no nestará sa o to, aká je v skutočnosti životná úroveň hámrovčanov. Neinformuje nás o vekovej štruktúre obyvateľstva, o migrácii mladých do väčších miest či naopak o nemožnosti z rodnej dediny z finančných dôvodov odísť a usadiť sa inde – skrátka, rezignuje na pomerne zložité faktory, ktoré fenomén singles na dedinách zvyčajne sprevádzajú. Sociálna realita do filmu preniká náhodne, akoby mimochodom: Hníková nám ukazuje upratané a načačkané domácnosti a v rámci toho sa do záberu dostane zdanlivo nepodstatná informácia, že Monika spáva v jednej izbe s matkou, aby ušetrili a nemuseli kúriť v celom byte.

Oveľa viac, než na single protagonistov sa Hníková sústredí na prejavy starostu cez miestny rozhlas, na výjavy z krčmy (záhadne vybavenej rozhlasovým ampliónom), na tvrdohlavé sledovanie starostovej asistentky, ktorá osobne robí nábor na obecný zoznamovací večierok a potom na jeho útrpný priebeh a rozriedené finále. Nejde o singles, ide o starostu – ako to naznačuje aj anglický názov filmu. A ešte o obecný "bál".

Keby Hníková nakrútila hraný film, tak ako Forman, mohlo by v sebe zobrazenie starostovho snaženia niesť symbolický význam alebo byť paradoxne dokumentárnejšie, než samotné Nesvadbovo. Mohla by z neho byť absurdita povýšená na alegóriu. Hníkovej Nesvadbovo však nijakou alegóriou nie je. Dokonca sa nestáva ani symbolom: je to jednotlivosť ohraničená sama sebou, bez presahu. Nie je ani príznakom doby, je záznamom jedného nápadu, vopred odsúdeného na neúspech.  Z takejto perspektívy Nesvadbovo pôsobí ako mydlová bublina: svet sa v ňom odráža ako v krivom zrkadle, hrá dúhovými odleskmi, no vo vnútri je vzduch.

Text bol pôvodne publikovaný v časopise KINEČKO