DOM

Dom plný i prázdny zároveň

Zuzana Liová je koncentrovaná filmárka. Súdiť sa síce zatiaľ dá len podľa dvoch filmov, televízneho Ticha a celovečerného filmu pre kiná Dom, no oba sa vyznačujú rovnakým sústredeným a intímnym ladením. Oba navyše sú – tak ako ich jednoslovné prosté názvy – zbavené akejkoľvek maniery, ornamentov, ale i nápadného autorského rukopisu. Sú obyčajné ako slová, ktorými ich Liová nazvala, plné a prázdne zároveň, presné i všeobecné, banálne aj mimoriadne.

V oboch filmoch sa Liová sústredí na tematiku rodiny. Zasadzuje ju do prostredia sociálne determinovaného slovenského vidieka a do situácií, z ktorých jej postavy hľadajú východisko alebo dokonca únik. Kým v prípade Ticha išlo o komornú sociálnu drámu, kde sa  vnútri rodiny riešili vzťahové i finančné problémy, komplikované rozhodnutím matky neprerušiť piate tehotenstvo, Dom nastoľuje viac-menej konflikt generácií. Predstavuje rodičov a ich už takmer odrastené deti a minimálne dva rôzne pohľady na tú istú sociálnu i vzťahovú realitu.

Otec na pozemku, kde už stojí jeden rodinný dom, stavia ďalšie dva domy pre svoje dcéry. Dom pre tú nehodnú, ktorá si urobila po svojom, zostáva holý, nedokončený a pustý ako výkričník či výčitka. Tým usilovnejšie otec pracuje na – zatiaľ tiež holom – dome pre mladšiu, stredoškoláčku, ktorá má naplniť jeho predstavy a sny. Lenže tieto predstavy sa dokonca aj na patriarchálnom vidieku stávajú nemodernými: trojgeneračný trojdom v Lehote prestáva byť pre mladšiu dcéru atraktívny. Pripútava k zemi, ktorá je chudobná a ambicióznym nedáva takmer žiadne možnosti. Hlavná hrdinka Eva sa od „otcovskej role“ doslova fyzicky odvracia, rozostavané domy sú pre ňu viac pamätníkmi kedysi opodstatneného spôsobu života, mŕtvymi monumentmi niekdajšieho Slovenska, než vítanou zábezpekou. Eva je totiž vtáčatko, ktoré sa chystá vyletieť z hniezda, a neplánuje letieť len na koniec chotára a späť.

Sociálna realita generácie detí je však aj v Liovej filme zložitejšia: Evina staršia sestra Jana si možnosti rozletu zredukovala predčasným materstvom a práve ona, s početnou rodinou a bez prostriedkov, by viacgeneračné bývanie privítala. Učiteľ Jakub, ktorý sa na čas stáva Eviným milencom, zasa patrí medzi navrátilcov, ktorých po živote v cudzine prikvačila zodpovednosť: jeho manželka sa chcela postarať o chorú matku, neskôr sa on chcel postarať o rodinu, a tak sa vrátili domov, tam, odkiaľ pôvodne odišli.

Ambície mužov, starších i tých mladších, v Liovej filme stále určuje predovšetkým slovenský imperatív: postav dom, zasaď strom... Ambície mladých žien z tohto rámca trocha vybočujú. Jana si trúfne čeliť nejasnej, nezabezpečenej budúcnosti a uprednostní vášnivý vzťah pred poslušnosťou a akýmsi pokáním; Eva síce ako vzorná dcéra a katolíčka hráva v kostole počas omší na organe, no píše referáty za peniaze a udržiava vzťah so ženatým mužom. Staršia generácia zatiaľ ľpie na tradíciách: istota, to je pôda a nehnuteľnosť. Už menej práca a železné zdravie. Zato hrdosť a neochvejnosť rozhodnutí hlavy rodiny sa stále počíta: otec-staviteľ staršej dcére nezazlieva ani tak to, že otehotnela mladá, ale že sa spriahla s vnukom toho, kto sa na jeho rodine dopustil najväčších krívd a neprávostí. A neodpustí.

Mladšej dcére zasa skúša pristrihnúť krídelká útokom na jej sebavedomie: „Po maturite odídem do Londýna.“ „Už len na teba tam čakajú, ty teľa sprosté.“ Táto replika ma nevdojak vedie k tomu, akým spôsobom je film Dom napísaný. Zuzana Liová vyštudovala scenáristiku a na scenári k filmu dlhodobo pracovala. Od premiéry po písanie tohto článku uplynulo takmer 6 týždňov a spomienka naň sa postupne vzďaľovala realite. Preto som si od režisérky vypýtala aspoň dialógovú listinu, podľa ktorej som chcela zrekonštruovať poradie scén. Na moje veľké prekvapenie má dialógová listina len veľmi málo strán. Dom je film mĺkvy, znejú v ňom surové, strohé, na kosť ohlodané dialógy, zbavené akéhokoľvek balastu. Filmové postavy reč používajú ako komunikačný nástroj, nie ako ďalší rozmer svojich osobností. Nie ako šperk, ale ako tehly, prípadne ako kelňu. Úspornosť Liovej dialógov korešponduje s názvom filmu a vlastne i s jeho témou. Slová zbavené nánosov, prebytku významu, tak oťažievajú zmyslom.

Zároveň však Liová komunikuje filmovým obrazom. Pohľad diváka sa naštepuje na os pohľadov protagonistov. Vidíme Evu hľadieť do prázdna, či upierať oči na gestá otca odzrkadľujúce jeho názory. Vidíme zdanlivo prázdny, nezaujímavý priestor slovenskej dediny, nepekných stien, hliny a snehu; sterilný priestor nezabývaných obydlí. Vidíme prázdnotu. Vidíme odhodlanosť. Aj to zvyšuje našu chápavosť.

Je jasné, že Dom Zuzany Liovej intenzívne čerpá z typicky slovenských tém. Zároveň sa rovnako intenzívne vpisuje do slovenského filmového kontextu, kde „Postav dom, zasaď strom“ nie je len idióm, kde bytová otázka a tehotenstvo zdanlivo určujú osud žien (Citová výchova jednej Daše), kde mužský vzdor často len maskuje strach a bezradnosť a kde chlapácka hrdosť, prípadne neschopnosť túto hrdosť ustáť, odnedávna vedie k tragédii jednotlivca (Pokoj v duši).

Napriek tomu je Liovej film iný než vyššie spomínané filmy. Nie je okázalý a dáva si pozor na pátos. Minuciózne pracuje s detailmi, je presný, melancholický, ale aj citlivý a zmierujúci. Mnohé z jeho základných východísk môžu pôsobiť ako klišé, prípadne ako banality – ale ktorý z našich životov sa vyhne všednosti a stereotypom? A naopak, ktorý film by bez nich tak intenzívne apeloval na našu skúsenosť, často nie priamu, ale mnohokrát sprostredkovanú práve filmami či inými mediálnymi obsahmi.


Dom (ČR/SR, 2011, 100 min.)
Réžia: Zuzana Liová. Námet: Zuzana Liová. Scenár: Zuzana Liová. Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík. Strih: Anna Johnson Ryndová. Hudba: Walter Kraft. Hrajú: Miroslav Krobot, Judit Bárdos, Taťjana Medvecká, Marián Mitaš, Marek Geišberg, Lucia Jašková, Ester Geislerová, Ivan Romančík, Jana Oľhová, Attila Mokos