NEBUDEME HOVORIŤ O KOZMETICKÝCH ÚPRAVÁCH

13. ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava bude v mnohých ohľadoch prelomový a túto skutočnosť sme si nedovolili odignorovať ani my. Rozhodli sme sa teda vyspovedať výkonného riaditeľa Vojtecha Kabátha (VK). Niektoré časti týkajúce sa organizačnej štruktúry festivalu nemusia zaujať každého čitateľa, či návštevníka festivalu. Sú tu pre čitateľa, ktorý sleduje vývin najväčšieho bratislavského festivalu z dlhodobejšieho hľadiska. Ostatným hádam ulahodí ochutnávka toho najzaujímavejšieho z tohtoročného filmového programu.

EK: Či už ide o nového vedúceho programového tímu Nenada Dukića, alebo dlhodobých členov štábu Bratislavského festivalu, všetci ťa spomínajú ako sympatického človeka a zároveň skvelého profesionála. Napriek tomu si pre filmový svet tak trochu záhadou. Ako začala tvoja spolupráca s MFF Bratislava a čo ťa presvedčilo ísť do nej?

VK: Na túto otázku sa odpovedá veľmi ľahko. Chválospevy sú jedna vec, spolupráca so mnou je vec druhá. Skús sa opýtať ľudí v tíme, aký mám osobný vzťah k rozpočtu. Len stručne, nech sú veci na poriadku: vyštudoval som génové inžinierstvo a molekulárnu biológiu – takže žiadne formálne filmárske vzdelanie. Na jednej strane to vnímam ako nedostatok, na druhej ako výhodu. Po ukončení školy som predával dva roky inzerciu v denníku Pravda, tri roky som bol riaditeľom marketingu denníka SME a keď som v roku 1999 vyhral konkurz na riaditeľa prvého multiplexu v Bratislave, tak som až do roku 2003 pracoval s filmom. V rokoch 2001 a 2002 sa u nás v kine konali 2 ročníky medzinárodného filmového festivalu Bratislava, kde som sa zoznámil s Leou Kaufmannovou a Vladom Krajniakom. Práca na festivale bola zaujímavá, ale ani vo sne mi nenapadlo, že o 9 rokov po našej spolupráci sa k festivalu opäť vrátim. V polovici roka 2009 ma oslovila Lea s ponukou na pozíciu výkonného riaditeľa festivalu. Bol to rok, keď na festivale štartoval aj Matthieu Darras ako umelecký riaditeľ. Keďže som dokončoval svoj pôvodný projekt, na festival som naskočil až mesiac pred jeho decembrovým štartom, ale program bol nastavený dobre a viac menej som iba dohliadal na finále príprav a riadil som festival počas jeho konania. Od roku 2009 pracujem na festivale – a teraz som prestal byť záhadnou postavou.

EK: Ako hodnotíš svoj čas strávený na MFF Bratislava a čo považuješ za najťažšie na tejto práci?

VK: Posledné tri roky patria určite medzi náročnejšie, ale o to viac som sa zažil. Mal som šancu navštíviť niektoré z najväčších filmových festivalov na svete, stretol som a stále stretávam mimoriadne zaujímavých ľudí. Osobne cítim, že by som mal hlbšie preniknúť do tajov a špecifík súčasnej slovenskej filmovej tvorby – našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí to za mňa pokrývajú a ja sa môžem sústrediť na svoju prácu – organizovanie festivalu.

Ale ak sa vrátim k práci – tento rok bol pre mňa naozaj náročný čo sa týka objemu vecí, ktoré bolo treba urobiť a tiež tvrdou školou manažovania projektu v krízovom režime. Viac ako polovica môjho času padla na riešenie finančných záväzkov, nastavenia nových vzťahov, zreálnenia možností. Určite bolo veľmi náročné osloviť a zapojiť nových ľudí do projektu – čo sa v konečnom dôsledku ukazuje ako najlepší krok, čo tento rok priniesol.

Obdobie od polovice leta do začiatku festivalu je zase v znamení tvrdých rokovaní a zreálňovania ambícií týkajúcich sa  programu, sprievodných podujatí a nevyhnutných činností spojených s festivalom. Napriek tomu, že to znie hrozivo, je pravdou, že festival sa dostal do slušnej kondície a vidím, že program a hostia sú tento rok skutočne v polohe, keď potešia divákov. Určite k tomu prispel aj nový programový tím, aj ľudia priamo v štábe.

Čo som nestihol tento rok realizovať, je projekt letného premietania počas Kultúrneho leta v Bratislave a určite mi osobne chýba aj sekcia nordických rozprávok pre deti a milovníkov rozprávok, ktorej som sa vzdal kvôli nedostatku financií a času. Posledným z nezrealizovaných projektov je užšia spolupráca so študentmi na návrhu novej vizuálnej komunikácie festivalu pre ďalšie roky – tomuto projektu by som sa rád venoval v širšom poňatí už od jari 2012.

EK: Pre mnohých ľudí je kontroverzné ukončenie spolupráce s Matthieuom Darrasom. Ako ty úprimne hodnotíš tento rozchod?

VK: Ukončenie spolupráce s Matthieuom nebolo pre festival jednoduché a ani sme sa nesnažili komunikovať, že to tak nie je. Matthieu priniesol nové pohľady, nových hostí a mnoho skúseností, ktoré ako viacročný filmový profesionál vo svete pozbieral. A s nimi aj vlastné predstavy o festivale.

Ale festival je hlavne tímový projekt – či sa to niekomu páči, alebo nie. Ak sledujem veľké projekty aj mimo kultúry, vždy ma oslovia vrcholoví manažéri, ktorí presadzujú svoje predstavy, ale reagujú aj na ľudí v tíme – čo je podľa mňa absolútne nevyhnutné k tomu, aby tím, projekt či festival fungoval v horizonte viacerých rokov.

Pretože na túto otázku som v médiách odpovedal už veľakrát – len dodám, že nejde o žiaden podsúvaný boj, alebo nezhody medzi Matthieuom a mnou, ani o iné vykonštruované modely. Matthieu mal zmluvu do konca roka 2010, tá mu vypršala a vedenie festivalu sa rozhodlo nepredĺžiť mu ju na ďalšie obdobie – ale hľadať nových ľudí pre programovú tvár festivalu. Nič viac a nič menej.

V decembri 2010 som sa asi pri piatom rozhovore na túto tému pýtal sám seba – keď je odvolaný zahraničný manažér vo veľkej korporácii, či iný platený kontraktror, po troch dňoch povinnej mediálnej jazdy je to už len minulosťou – prečo sa toto stáva témou? Nie je o čom písať v kultúre?

EK: Za posledný rok sa začal v Bratislave šíriť aj názor, že by bolo najlepšie, keby sa výkonný tím odtrhol, našiel nového investora a založil si nový festival. Ako sa tebe spolupracuje s manažmentom festivalu, menovite s pánom Krajniakom alebo prezidentkou, pani Máriou Rehákovou?

VK: Začnem od druhej otázky. Vlado Krajniak, ako producent festivalu urobil jeden dôležitý krok v roku 2010 a prenechal mi takmer úplnú zodpovednosť a kontrolu nad prípravou festivalu. Vytvoril si takto priestor na svoje projekty a zodpovednosti sa preniesli na mňa. Ako producent sa zúčastňuje rozhodujúcich porád, ale v minimálnej miere zasahuje do organizácie. Vlado je náročná povaha, pre niektorých môže byť zložité s ním spolupracovať, ale mne vyhovuje, že formuluje veci jasne, hoci aj bez servítky pred ústami. V mnohých záležitostiach môžem mať odlišný názor, ale pri efektivite riadenia festivalu mi sedí.

Pani prezidentka festivalu Mária Reháková je pre mňa cteným partnerom a vo viacerých smeroch určite aj inšpiráciou. Realizovať kultúrne projekty v čase, keď sa financie prerozdeľujú primárne na iné projekty je náročné a občas, keď mám šancu s ňou cestovať pár hodín v aute, obdivujem vytrvalosť a tvrdohlavosť s akou dokáže riešiť projekty cez telefón.

Keby by sme hľadali v pozícii prezidenta festivalu filmového profesionála, je zrejmé, že by sme pre túto pozíciu hľadali iného človeka.

Vráťme sa  k prvej otázke o odtrhnutí výkonného tímu festivalu. Ak by malo k niečomu takémuto dôjsť, je otázne, čo by sa odtrhlo? Tím ľudí? Značka? Súčasťou aj tohtoročného tímu je napríklad Lea Kaufmannová, ktorá pracuje na festivale už od jeho založenia. Aj keď má na vizitke napísané „Vedúca organizačného štábu“, je zakladateľkou festivalu a jej vklad do festivalu je podstatne širší. Za 12 rokov príprav festivalu má reálny prehľad o filmovom dianí, je mimoriadne precízna (na rozdiel odo mňa) a je vo vedení festivalu – to znamená, že ak by sa napríklad odtrhol tím aj s ňou, čo by sa vlastne od čoho odtrhlo?

Samozrejme chápem, že keď hovoríme o posune festivalu vpred, nebudeme hovoriť o kozmetických úpravách. Festival potreboval nový programový tím, nové priestory, uchopiteľný program. Po 13 rokoch je potrebné zmeniť aj „brand“ festivalu a určite bude rozhodujúce, či dokážeme pripraviť projekty celoročne aj mimo hlavného festivalu, aby sme udržali aspoň časť tímu. Pokiaľ je cieľom dobrý stredoeurópsky festival – myslím si, že nezáleží, v akom nastavení sa zmeny udejú, ale ako dokáže fungovať tím a ako budú festival vnímať diváci.

EK: Prečo už pre festival nepracujú ľudia ako Peter Nágel alebo Martin Ciel?

VK: V roku 2001, keď bol festival u nás v multikine, som Petra Nágla stretol možno 5 – 7 ráz. Náš vzťah bol v rovine vykania a ďalšie roky som bol v zahraničí, alebo som sa na festival stihol pozrieť iba okrajovo. Koniec roka je obdobie firemných akcií, ja som pracoval na marketingových pozíciách a toto obdobie roka som nemal žiaľ čas na festival. Keď som v roku 2009 nastúpil do festivalového tímu, Peter tu už nepracoval – čo ľutujem, lebo stále ho vnímam ako profesionála a skutočného diplomata, s ktorým by bolo zaujímavé pracovať.

Práve to, že sme sa dostali na iné strany pomyselnej „bariéry“, nám neskôr umožnilo, že dnes si tykáme, vypili sme nejaké pivo spolu v Berlíne na festivale, posedeli sme v Cannes, krátko sme sa porozprávali v lete na Artfilme a minimálne za seba môžem povedať – vždy sa poteším, keď ho stretnem. Dokonca aj na našom festivale.

S Martinom sa poznám zo zbežných stretnutí – keď som si po nástupe k festivalu čítal katalógy z predchádzajúcich ročníkov, videl som množstvo skvelých textov od neho – je proste chodiacou encyklopédiou (bez urážky) – tento rok by nám veľmi pomohol.
Ale prečo pre festival nepracujú, je otázka skôr pre nich ako pre mňa.

EK: Určite bolo ťažké zostaviť celkom nový programový tím. Koho všetkého ste oslovili a čím sú prínosní tí, ktorí ho nakoniec tvoria?

VK: Na začiatku roka sa ma ľudia nepýtali, kto bude nový v programovom tíme festivalu, ale kto nahradí Matthieua. Nehľadali sme za neho náhradu a určite som išiel do stavania nového tímu s iným nastavením. Cieľ bol jasný – nájsť ľudí, ktorí pomôžu dodržať skvelú úroveň súťažných sekcií a zároveň vybrať zaujímavé filmy aj pre nesúťažné sekcie.

Dnes sa mi odpovedá už ľahko, programový tím je vlastne v druhej fáze svojej činnosti – filmy sú vybrané, katalóg napísaný a skôr sa už teším na ich prácu priamo počas festivalu. Nový programový tím sme začali zostavovať hneď v januári 2011 a vlastne prvé reálne stretnutie s potenciálnym novým programovým šéfom som mal na festivale v Rotterdame. Bol ním Thom Palmen, skvelý švédsky profesionál, ktorý viedol vlastný festival 12 rokov (nie je v skutočnosti Švéd ale vyzerá tak). Predstavil som potenciálneho programového šéfa vedeniu festivalu a pretože nevznikol konsenzus, hľadal som ďalej.

V tom období mi veľmi pomohla Ľudmila Cviková. Nielen s orientáciou na festivale v Rotterdame, ale hlavne tým, že si našla čas na diskusie so mnou a otvorenú komunikáciu. Z Rotterdamu nakoniec predsa len „vypadol“ jeden skvelý tip – Erwin Houtenbrink – dlhoročný spolupracovník festivalu a ich zostavovateľ sekcie krátkych filmov a prispievateľ do ďalších sekcií. Po niekoľkých telefonátoch a skypeovaní sme sa vlastne hneď dohodli.

Niekedy v apríli sme sa stretli s Radovanom Holubom a vznikli prvé nápady so sekciou Antidepresíva a Príbehy do tohtoročného programu – vtedy ma Radovan nasmeroval k Nenadovi Dukičovi. Nasledovalo stretnutie s Nenadom v Cannes a predbežná dohoda o možnej spolupráci. Nenad je veľmi precízny človek – odhadujem, že sme si vymenili minimálne 20 mailov, kým sme sa definitívne dohodli. Nenada zaujímalo, prečo odišiel Matthieu, aký má festival status na Slovensku, aké sú ďalšie festivaly, aké filmy sme hrali za posledné roky, aká je finančná kondícia festivalu – jednoducho všetko. A veľmi priamo.

Posledným do štvorice hlavných zostavovateľov programu je Pavel Smejkal – ktorého zrejme nie je potrebné predstavovať. Na festivale pracoval už niekoľko rokov ako žurnalista Festivalového denníka, je profesionál, má vlastný pohľad na filmy (škoda, že som si nenahrával jeho komentáre k viacerým filmom z KarlovýchVarov tento rok ). Súťažná sekcia dokumentov mu sadla.

Ako úplne noví – minimálne pre mňa – prišli na programové oddelenie Saša Janogová a Dano Vadocký. Bez nich by festival tento rok určite nebol – vyjednávať s distribútormi a prepravovať filmy s tohtoročným rozpočtom je veľmi náročné. Veľmi rád by som ich mal v tíme aj pri ďalšom ročníku festivalu.

EK: Z tlačových správ a na stránke MFF Bratislava sa diváci dočítajú, čo všetko ich čaká v tohtoročnom programe. Ty si bol pri jeho príprave od začiatku. Čo považuješ za jeho hlavnú koncepciu, čo za svoje srdcovky a čo za najväčšie úlovky?

VK: Festival si aj naďalej zachová svoj súťažný charakter, monitoruje „best of“ dôležitých svetových festivalov a keďže sme termínovo na konci roka, trochu viac zachytávame filmy z Benátok. Určite potešia sekcie Antidepresíva a Príbehy (už som o nich v médiách hovoril) – reagujeme nimi aj na prieskum realizovaný minulý rok počas festivalu na takmer 400 návštevníkoch, unavených z ponurých drám, psychologických pitiev a moslimskej otázky. Samozrejme sme zaradili do programu aj zopár filmov s touto tematikou – Radovan je našou inšpiráciou. Festivalový program bude tento rok svieži a keďže veľkú väčšinu filmov hráme dvakrát, dávame šancu divákom pozrieť si čo najviac filmov.

Osobne sa teším na sekciu Červené westerny z Rotterdamu . Hlavne preto, že ju osobne príde uvádzať Sergej Lavrentyev – ruská filmové legenda. Veľmi sa teším na Johna Bernsteina z Bostonu – bude prednášať spoločne so Zuzou Tatárovou na VŠMU. Dúfam, že študáci sa prídu na nich pozrieť. Máme prisľúbenú účasť otca a syna Svěrákovcov. Osobne si uvedú film Tatínek v kine Mladosť. Som poctený a očakávam stretnutie s Daniellou Tourgemann z Jeruzalemského filmového festivalu – ak sa to podarí, budúci rok prinesieme jeden spoločný projekt.

Z filmov považujem za „dobrý úlovok“ filmy Las Acacias (r. Pablo Giorgelli), Love.net (r. Ilian Djevelekov), samozrejme „benátskeho“ Fausta (r. Alexander Sokurov) , Rozchod Nadera a Simin (r. Asghar Farhadi) , Strom života (r. Terrence Malick) a patrí sem aj film This Must be The Place (r. Paolo Sorrentino) so Seanom Pennom.

Určite odporúčam dokument Abendland (r. Nikolaus Geyrhalter) vybraný Radovanom Holubom, holandský animák Príšera z Nixu (r.Rosto), Víťazstvo (r. Xavier Durringer), Dýchať (r. Karl Markovics) či indický Bollywood (r. Rakeys Omprakash Mehra). Zahráme aj dva filmy z KarlovychVarov – thriller Hanna (r. Joe Wright )a skvelý film z roku 2010 od rumunského režiséra Alexandru Mafteia – Ahoj! Ako sa máš? Trochu temnejšie, ale určite zaujímavé budú filmy – Michael (r. Markus Schleinzer), alebo American Translation (r. Pascal Arnold & Jean-Marc Barr).

EK: Podľa mňa je Eurovea každopádne pokrok. Bolo náročné ju získať? Chcelo to od festivalu nejaké ústupky, úsporné opatrenia?

VK: Toto je téma na samostatnú poviedku. Pôvodné rokovania začali ešte v roku 2010, keď som na prezentáciách festivalu pre vtedajších zástupcov Eurovea strávil niekoľko dní. Postupne sme sa približovali k bodu, keď začalo byť jasné, že festival je rozsiahly projekt a poskytnutím námestia a niekoľkých výlepových plôch to nekončí. V marci a apríli sme pripravili prezentáciu aj pre slovenský marketingový tím a predbežne sme dohodli spoluprácu – aspoň to tak vyzeralo. Potom koncom augusta a začiatkom septembra došlo k zmene manažmentu centra a museli sme opäť postaviť spoluprácu centra s festivalom. Presťahovanie nás stojí veľmi veľa produkčnej práce, vytváranie priestoru pre štáb, pre festival samotný, pre prezentáciu v rámci centra. Okrem manažmentu centra sa totiž zmenil aj majiteľ multikina a všetko spolu to vytvorilo náročný kolotoč rokovaní. Teší ma, že máme podporu generálneho partnera pri tomto kroku, lebo spolu s novým tímom je to vlastne najvýraznejší posun v roku 2011.

Dnes ešte neviem zhodnotiť ako festival zafunguje v nových priestoroch, ale verím, že sa usadí a naše predpoklady sa potvrdia. Blízkosť do centra, vonkajšie námestie a aj fakt, že kino je oddelené od nákupnej zóny by mohli fungovať v prospech festivalu. Na námestí budeme dokonca cez víkend aj premietať, takže treba sa prísť pozrieť.

EK: Odkedy pracujem pre Bratislavský festival, vždy k nám prichádza jedna a tá istá sťažnosť. Prečo si môžu ľudia na akreditácie vybrať tak málo miest v kine, pritom nakoniec prichádzajú do prázdnych kinosál? Podarilo sa s tým pre tento rok niečo urobiť?

VK: Vzťah s multikinom nám presne definuje, koľko a kedy zaplatíme za prenájom priestorov. Aby sme garantovali tieto čísla, festival predpokladal predaj lístkov v určitej výške. O tom je finančná garancia. Ale pretože ide o sťažnosť, ktorá sa vynára každý rok, vyskúšame tento rok model, keď 5 minút pred začiatkom predstavenia otvoríme vstup do sál pre držiteľov akreditácií a „festival passov“. Verím, že to bude fungovať podobne ako na iných medzinárodných festivaloch.

EK: Ako v tejto chvíli vidíš budúcnosť festivalu aj s ohľadom na digitalizáciu multiplexov?

VK: Tieto dni pozerám do najbližšej budúcnosti – tak 2–3 týždne dopredu. Je však jasné, že zmena festivalu začala, a určite ešte jeden, dva roky potrvá, kým sa festival usadí. Veľmi si držím palec, aby to bolo s týmto realizačným tímom.

Podľa mojich informácií budú v Auparku po prestavbe len štyri sály 35 mm z dvanástich. Eurovea už v súčasnosti má len jednu 35mm sálu z deviatich. Je to v súlade so stratégiou veľkých filmových spoločností a distribútorov od decembra 2012 premietať (namiesto „premietať“ budeme musieť zaviezť iný výraz) iba z digitálnych nosičov. Aj v tohtoročnej skladbe formátov už vidíme silný posun smerom k digitálnym.

Na budúcnosť festivalu bude mať tento trend dopad celkom iste. Napríklad na náklady na prepravu kópií - 35mm vs. DCP, a určite aj na zostavovanie programu. Ak bude postupne prevažovať digitálny formát, tak napríklad aj jediné mestské kino - Mladosť bude musieť zareagovať, pokiaľ bude chcieť hrať v programe komerčné distribučné tituly. Ak sa teda presadia v plnom rozsahu digitálne formáty, klasické kiná sa dostanú do ešte väčších problémov a pre festivaly sa opäť zúži priestor na premietanie. Netýka sa to možno projekcii z DVD a BR, ktoré sú ale vrámci skladby festivalového programu v menšine.