RECENZIE NAJSILNEJŠÍCH FILMOV Z 15. MFF BA

Aj napriek výhradám je film Triedny nepriateľ zárukou kvalitnej drámy zobrazujúcej krehkosť dospievajúceho človeka pod náporom zmien formujúcich jeho pohľad na svet, spoločnosť, ale najmä pohľad na seba samotného. To, aké stanovisko v danej situácii zaujmú je skúškou dospelosti, či sú však žiaci posilnený udalosťou a múdrejší z citácií Thomasa Manna zostáva v závere otáznym. Triedneho nepriateľa možno zaradiť medzi filmy zo školského prostredia, v ktorých je hlavným dejovým motívom boj skupiny študentov s autoritami a pravidlami danými systémom, v konečnom dôsledku rebélia definuje dospievanie. Je to ambiciózne dielo a ani režisér Laurent Cantet by sa nemal uraziť, keď film Triedny nepriateľ prirovnám k jeho dielu Entre les murs, ktoré je špičkovým dielom kategórie filmov zo školského prostredia.

V hlavnej súťažnej sekcii sa objavili dva turecké filmy, jedným z nich je Yozgat blues režiséra Mahmuta Fazil Coskuna. Hlavnými postavami filmu je starnúci druhotriedny muzikant Javuz, vokalistka Nesa a miestny holič Sabri. Javuz odchádza do Yozgatu s vierou v oživenie zašlej slávy hudobníka a s vidinou nového začiatku sa k nemu pridáva Nesa, ktorú rovnako ako Javuza, v Istanbule nič nedrží. Nesina „kariéra“ sa začne sľubne vyvíjať, stáva sa súčasťou miestnej umeleckej scény a Javuz sa snaží všemožne chrániť jej ilúzie, zamlčí jej pravdu o tom, že ich hudobná kariéra skončila skôr ako mohla začať. Príbeh pracuje so schémou ľúbostného trojuholníka, dvaja muži, jedna žena, pričom láska zostáva v platonickej rovine, samotárske postavy nachádzajú blízkosť. Yozgat blues je civilne rozprávaný príbeh, svojou estetikou škaredosti však môže diváka odradiť, no jeho sila vychádza z postáv, ich naivné vnímanie života (a umenia) je svojsky sympatické a vďaka ich nehynúcemu idealizmu a pekným gestám vyznieva príbeh napokon optimisticky, smutno-smiešne, aj napriek chladne šedivej a trochu ponurej atmosfére dominujúcej obrazovo výtvarnému stvárneniu.

V sekcii Príbehy- filmy životnej sily sa objavilo niekoľko tematicky zaujímavých filmov, z ktorých najvýraznejšie sú Broken Circle Breakdown, talentovaného belgického režiséra Felix Van Groeningena a film Wadjda, debutujúcej režisérky Haify Al-Mansour, ktorá je historicky prvou ženskou režisérkou Saudskej Arábie.

Miernym sklamaním je debut talianskej režisérky Valerie Golino Miele, ktorý je príbehom mladej ženy pomáhajúcej chorým ľuďom rozhodnutým umrieť. Aj napriek silnej téme- eutanázii, stráca film potenciál a v konečnom dôsledku tápa v rozvláčnom príbehu. Vsádza na zvláštne charaktery hlavných postáv, no ani tie nie sú zárukou upútania divákovej pozornosti, príbehu by neuškodilo centralizovať sa na jeden motív a rozvíjať ho do hĺbky, sústrediť pozornosť na podstatné (v tomto prípade to mohol byť trochu bizarný vzťah dvoch hlavných postáv), namiesto toho zostáva pri povrchných náčrtoch a štandardných konštatovaniach.

Wadjda rozvíja tému slobody a postavenia žien v spoločnosti Saudskej Arábie cez príbeh o dievčatku túžiacom po bicykli. Príbeh filmu má dve dejové línie, jednou z nich je Wadjdina „cesta“ za bicyklom, druhou je rozpadajúci sa vzťah jej rodičov. Ťažká téma neslobody a nerovnosti v arabskej spoločnosti je odľahčená humorom, no cítiť prílišnú idealizáciu, čoho dôkazom je i nie veľmi uveriteľný happy end. Spoločenské normy, pravidlá a tradície sú v arabskom svete prísne, ženy a muži majú striktne určené hranice, ktorých prekročenie je neprípustné. Film má občas tendenciu samoúčelne ukazovať scény s jediným opodstatnením- vykresliť mozaiku neprávostí, s ktorými sa žena v spoločnosti každodenne stretáva. Režisérka zdôrazňuje ženskú silu, tendenčne ukazuje nezmyselnosť prísnych pravidiel, ktoré sú dôsledkom rozpadu rodiny (nevýhoda ženského pohlavia má aj finančné opodstatnenie, pre dievča musí rodina pripraviť veno a stáva sa kľúčovým dôvodom prečo sa otec musí druhý krát oženiť), jej pohľad miestami výrazne hraničí s feminizmom (aj keď sa snaží vysvetliť motivácie otca opúšťajúceho rodinu) a vyznieva pateticky či neautenticky. Aj napriek nedostatkom v motivácii postáv (vynútený záver, kedy matka zázračne zmení názor a dcére kúpi bicykel, aj keď po celý čas neústupčivo presadzuje názor rešpektovať dané pravidlá) sme ochotní akceptovať jej pohľad a brať mierne zveličený príbeh s morálnym posolstvom ako „rozprávkový“. Oceňujem najmä prienik do každodennosti a ozrejmenie spoločenských pravidiel krajiny, ktorá je pre tuzemského diváka stále exotická, ale aj plastický charakter hlavnej postavy.

Malá Wadjda svojím rebelantstvom a inklinácii k západnej kultúre (najmä hudbe) pripomína hlavnú postavu animovaného filmu Persepolis, mladú Marjane, ktorá rovnako tvrdohlavo bojuje s ideológiou iránskeho režimu. Wadjdu možno odporučiť ako príjemný rodinný film s optimistickým pohľadom na svet, ktorého bonusom je návod na to, ako zvíťaziť nad systémom: jednoducho si nepriateľa nakloňte na svoju stranu a neprestávajte byť sami sebou.

Broken Circle Breakdown je príkladom výborne zvládnutého žánru melodrámy, dômyselne pracuje s konvenciami a dosahuje tak u diváka silnú emocionalitu bez toho, aby sme mu vyčítali citové vydieranie. Silný ľúbostný vzťah Didiera a Elise, páru plného kontrastov, ktorý je výrazný nie len vizuálne, ale extrémom sa nevyhýba ani pri charakterizácii a definícii postáv (spája ich zasnená idealizácia Ameriky), ani pri rozvíjaní konfliktu a lásky končiacej fatálne. Životnú idylku zasiahne ťažká udalosť, choroba a smrť dieťaťa. Dramaturgicky využíva retrospektívy, kladie dôraz na vyvážené striedanie sa šťastných a tragických obrazov, čím u diváka odľahčuje negatívne emócie. Práca s metaforickým klišé a využívanie symbolov ako sú vtáky, či hviezdy, „americký sen“ (ktorý sa Didierovi postupne pod náporom daných udalostí rúca), ateizmus verzus viera, country hudba, alebo aj akt vytvárania si spomienok prostredníctvom tetovania a posledný odkaz, ktorý Elise Didierovi na koži zanechá pred predávkovaním, tieto motívy absolútne neprekážajú, divák ich príjme, pretože sú vyvážené podmanivým príbehom a strhujúcimi postavami, s ktorými sa absolútne stotožníme a sme ochotní príbeh emocionálne prežiť spolu s nimi bez ohľadu na to, koľkokrát sme už podobné dejové motívy a schémy videli v iných filmoch.

V sekcii Proti prúdu sa objavil film s výborným Robertom Redfordom Všetko je stratené, ktorý je ojedinelým kinematografickým úkazom. Prakticky sa po celý čas (okrem záverečnej ruky „osudu“) vo filme vyskytuje jediný herec. Rovnako striktne je vymedzené prostredie a tým je len a len otvorený oceán. Dramatická zápletka sa sústredí na prežitie postavy bez mena, na jeho postupné stroskotávanie v Indickom oceáne a boj o prežitie. Ďalšou raritou je mĺkvosť postavy. Ide o odvážny počin, postava nemá spoluhráča, cez ktorého by divákovi „vysvetľovala“ čo a prečo robí, čo sa mohlo stať kameňom úrazu drámy, pre ktorú je dialóg principiálny. Aj napriek násilnému happy endu je film pútavou a inovatívnou robinzonádou.