DOGG

Opus dei je najkratšia poviedka a má iba niekoľko scén. Opäť jeden dlhý úvod na uvedenie postáv, po ktorom prichádza jeden dôležitý moment. Paradoxne polovicu poviedky sa zoznamujeme so súkromím dvojice a ich aktuálnym cieľom, kde sa strach ani nenachádza. Zlom je intenzívny a celkom uveriteľný – nadchádzajúce dianie je celkom logické. Nasleduje séria záberov ako inšpirovaná z Blair Witch a po nej nadíde bizarné finále, ktoré zlomí všetko dovtedy videné a celá poviedka zrazu končí. Judit Bárdos je sympatická v úlohe dievčiny a je najväčším pozitívom, no celkové vyústenie sa snaží o ošúchanú hororovú pointu, ktorá je v ostrom kontraste s doterajším dianím. Prvotná atmosféra samoty a starého domu zaberá, no čím sme ďalej, tým viac strácame záujem a vyústenie nás skôr dorazí ako poteší.

Grass2Vater stavila primárne na hnus, paradoxy a nesympatických hrdinov. Banda feťákov hľadajúca bongo pre každú príležitosť počas jedného Štedrého dňa v malom mestečku. Takmer zdegenerovaní hrdinovia potácajúci sa medzi ohrozením a znepokojivými hodinami pekného dňa v roku. Kontrast Vianoc a beznádeje, filozofické reči i nepekné zábery na postavy v rauši, ktoré riešia svoje výjazdy, dlhy či planú možnosť súžitia. Táto poviedka sa sleduje ťažko, no nie iba kvôli prostrediu, ale slabému vývoju postáv, akejkoľvek katarzie či posunu. Je to skôr sonda do istého časového výseku, ako by sme nakukli na potácanie sa istej skupiny ľudí a potom od nej odbočili preč. Na vyhradený čas je to málo.

Game je finálna poviedka inšpirovaná Battle Royale, Očistou či rozličnými videohrami. Agresívne ladený excerpt je zameraný na naháňačku jedného cieľa v hre, ktorej pravidlá spoznávame takmer 10 minút a ďalších 10 vidíme snahu o exekúciu účastníka. Točená v cudzom jazyku (znie ako holandčina) a akoby vo svetových metropolách (globálny rámec má navodiť Tokio) so škriekajúcou moderátorkou zachytáva súčasne fascináciu či obsesiu divákov. Nenápadný hrdina Viktor je nositeľom strachu, lebo si ho vybral žreb a on sa teraz snaží prežiť a občas odvrátiť útok. Veľa záberov ručnej kamery, zvuk mimoriadne agresívny, sledovanie roztrasené až útržkovité. No ideálne na veľké plátno, aby omámilo.

Štvorica poviedok má málo spoločných prvkov. Azda iba skromnú dĺžku, ktorú našťastie ani jeden režisér neprepálil do neznesiteľnej roviny, no súčasne aj pomalšie tempo, čo môže ústiť do nudných minút (najmä pri dvoch posledných). Sú to malé, nedokonalé príbehy, ktoré chcú niečo zachytiť, no tá téma strachu im často ani naplno nevyjde a divák skôr vníma formálnu, ako obsahovú stránku. Celok nemá kontinuitu, zlepil štyri odlišné prostredia a témy, no ani jedna nie je rozvinutá naplno. Načrtnutá pre diváka, ktorý odchádza s pocitom, že na Slovensku túžime nakrúcať žánrové filmy, no k poriadnemu hororu máme ešte ďaleko. Ako prehliadka počinov chvíľami zaujme, výrazné dielo však neprišlo.

DOGG (SR, 2017, 78 min.)
Réžia: Slavomír Zrebný, Viliam Csino, Enrik Bistika a Jonáš Karásek. Scenár: Maroš Hečko, Slavomír Zrebný, Peter Balko, Enrik Bistika, Aďa Štrbová, Jonáš Karásek, Marika Beňadik-Majorová. Hrajú: Monika Hilmerová, Peter Oszlík, Judit Bárdos, Laci, Tibor Kišš, Zverina, Boy Wonder, Majo Mitaš, Olívia Csiky-Trnka