Zomrela jedna z najvýznamnejších osobností svetového filmu Ermanno Olmi |
Legendárny taliansky režisér Ermanno Olmi, laureát Zlatej palmy z Cannes a Zlatého leva z Benátok, zomrel v pondelok v Asiagu vo veku 86 rokov. Olmi patril
Legendárny taliansky režisér Ermanno Olmi, laureát Zlatej palmy z Cannes a Zlatého leva z Benátok, zomrel v pondelok v Asiagu vo veku 86 rokov. Olmi patril medzi najvýznamnejšie osobnosti talianskej povojnovej kinematografie. Vo svojich filmoch pokračoval v neorealistickej tradícii, často napríklad využíval nehercov, avšak dopĺňal ich o istú poetickosť a spiritualitu, keďže sa zameriaval aj na vzťah človeka a prírody. Jeho celovečerný debut Čas sa zastavil (1959), sleduje vzťah starého strážcu a mladého pomocníka uprostred Álp. Snímka je ódou na najzákladnejšie ľudské hodnoty a na tvrdý život uprostred prírody. Vďaka dokumentaristickej prostote s akou je všetko stvárnené však Olmi nikdy neprekročí hranicu a nevytvára gýč. Medzinárodne ho preslávil až jeho druhý film Miesto (Il Posto), za ktorý získal hneď niekoľko cien na festivale v Benátkach a „Donatelliho Davida“. Snímka sleduje s komickým i melancholickým nádychom pechorenie robotníka Domeniceho a spôsob života robotníckej vrstvy. V tejto snímke už Olmi jednoznačne nasleduje neorealistické tendencie. V podobnom duchu sa niesol aj jeho nasledujúci film Snúbenci (I fidanzati). Za jeho najvýznamnejší film je však považovaná historická „freska“ Strom na dreváky (L'albero degli zoccoli), ktorá v roku 1978 získala Zlatú plamu na festivale v Cannes. Ermanno Olmi tu opäť využíva neorealistické postupy v snahe ukázať náročný život bezzemkov na talianskom vidieku koncom 19. storočia. Olmi vychádzal zo spomienok svojej prababičky a s absolútnou pokorou pristúpil k životu ľudí zviazaných pevným putom s prírodou. Ich odovzdanosť, fatalizmus, vášnivá viera, ale aj neustávajúci boj a radosť z maličkostí ukazuje úplne odlišný život, než je ten náš. Čas tu neplynie hyperaktívnym životom veľkomesta, ale skôr cyklickými rytmami prírody. Olmi tento život neglorifikuje, ani nemoralizuje, iba ho s pochopením sleduje a realistickým spôsobom rekonštruuje. Jeho ďalší veľký úspech, snímka Legenda o svätom pijanovi (La Leggenda del santo bevitore, 1988) ocenená Zlatým levom v Benátkach, rozpráva život alkoholika a bezdomovca, ktorého jeho vlastná túžba po splnení sľubu, privedie k zmiereniu so svetom i s Bohom. Poslednou Olmiho snímkou sa stala vojnová dráma A lúky opäť rozkvitnú (Torneranno i prati) z roku 2014, v ktorej ukazuje, že najväčším nepriateľom vojaka nie sú vojaci na druhej strane barikády, ale armáda ako taká. Každá postava tu síce je zobrazená ako ľudská bytosť, ale vojnová mašinéria si vyžaduje absolútnu dehumanizáciu a absenciu citov, k čomu dochádza vďaka striktnej hierarchii. S odchodom Ermanna Olmiho a s nedávnom smrťou Vittoria Tavianiho sa skončila jedna veľká a mimoriadne plodná etapa talianskeho filmu. Prípadným záujemcom o bližšie zoznámenie sa s Olmiho tvorbou by mohla pomôcť publikácia Ermanno Olmi: Rozhovory, ktorú v roku 2012 vydalo české vydavateľstvo Camera Obscura. |
NAJČÍTANEJŠIE |
- Jeden z najhorších filmov roka. Orbánova propaganda prichádza už aj do slovenských
- Nový slovenský film Pokiaľ ja žijem sa predstavuje trailerom, čakajú ho premiéry v
- Netflix, HBO Max, Apple TV+ novinky: The Sympathizer, Franklin, Midtsommernatt, W
- Do našich kín mieri film o kolapse USA - Civil War. Doma sa mu nesmierne darí
- Speak No Evil. Remake úspešného dánskeho hororu aj v našich kinách. Pôvodnú verziu
- Prípad Goldman - keď chýbajú dôkazy, zostáva iba jazyk
- Abigail nie je bezmocné dievčatko, ako sa na prvý pohľad zdá…
- Poohniverse expanduje a z Bambi je vraždiace monštrum
- Cuckoo. Jules (Hunter Schafer) z Eufórie testuje rolu v horore
- Karel Kryl ďakujeme, že si bol: 80 rokov spievajúceho básnika a rebela