PÁD DO TICHA


PÁD DO TICHA / TOUCHING THE VOID
Dokument
106 min
UK
2003


8/10

(Poznámka: v úvode textu sa zaoberám problémami filmovej a mediálnej reality. V súvislosti s uvedením filmu Pád do ticha mi príde ako celkom zaujímavé a užitočné pozrieť sa na túto problematiku z globálnejšieho hľadiska. Čitatelia, ktorí majú záujem čisto o text o filme preto nech vynechajú celý úvod a prejdú na časť, ktorá sa zaoberá samotným filmom.)

Úvod: Stručný náčrt problémov filmovej a mediálnej reality

Už v počiatkoch dejín kinematografie sa objavuje otázka, o čom by mal film hovoriť? Na prelome 19. a 20. storočia vzniká na tejto báze hádam najznámejší antagonizmus. Má film zachytávať realitu, alebo fikciu? Na konci 19. storočia tu máme bratov Lumiérovcov (vynálezci kinematografu, ktorí 28. decembra 1895 usporiadali prvé verejné filmové premietanie v Grand Café na parížskom Boulevard de Capucines, pričom tento dátum sa pokladá za oficiálny vznik kinematografie). Prvé filmy Lumiérovcov zachytávali realitu v jej najprimárnejšej podobe. Diváci tak sledovali robotníkov vychádzajúcich z továrne (Odchod z továrne), Príchod vlaku a podobné banálne situácie. Filmy boli pomenované výstižne. Diváci sledovali presne to, na čo ich pritiahol do kina názov filmu.

O pár rokov neskôr sa na scéne objavuje pôvodom kreslič, kúzelník a majiteľ divadla Georges Meliés. Jeho prvé filmy pochádzajú už z roku 1896, ale tie významejšie sa datujú do začiatku 20. storočia. Meliés je tak druhým pólom spomínaného antagonizmu. Aj keď spočiatku robil podobné filmy ako Meliésovci, čoskoro začal svoje filmy robiť inak. Nestačilo mu zachytiť výsek reality, ako tomu bolo v prípade Lumiérovcov, chcel diváka preniesť do nových svetov, o čom svedčia jeho filmy Cesta na mesiac, Cesta do nemožna a ďalšie. Enno Patalas vo svojich Dejinách filmu hovorí: "zatiaľ čo Lumiéra treba pokladať za praotca dokumentarizmu, Meliés je prvým predstaviteľom filmovej abstraktnej techniky; prvý raz podriadil tento nový výrazový prostriedok subjektivite tvorcu."(1). Patalas takýmto spôsobom vymedzuje dve tendencie, ktoré sa v kinematografii udržali podnes. 

V dnešnej ére sa problém reality/fikcie vo filme a v médiách stáva otázkou číslo jeden. Boom zažívajú dnes nielen u nás mimoriadne populárne reality show. Pri nich sa stretávame so zaujímavým paradoxom. Aj keď majú realitu spomenutú už vo svojom názve, ide len o jej simuláciu. Filmová/mediálna realita nikdy nie je skutočnou, "reálnou" realitou. Diváci nie sú aktéri, ale len percipientami. Tieto show sa snažia priblížiť sa divákovi v čo najväčšej možnej miere. Pojmy ako "stotožnenie sa s hrdinom" nadobúdajú nový rozmer. Účastníkom reality show sa totiž môže stať prakticky ktokoľvek. Súťaže ako SuperStar, či Dievča za milión ponúkajú divákom nie známe filmové tváre - hviezdy, ale normálnych, obyčajných ľudí. Divák môže na televíznej obrazovke spoznať svojho priateľa, či príbuzného. Zároveň môže väčšinou do priebehu celej show zasiahnuť, show sú interaktívne. Stáva sa tak niečím, čo by sme mohli označiť pojmom "pasívny aktér". Môže zahlasovať za svojho favorita, alebo naopak, prispieť k jeho vylúčeniu zo súťaže. Tieto faktory majú zvýšiť mieru diváckej atraktivity ("vy rozhodujete!") a vytvoriť dojem reality. Ako sme už spomenuli, ide však iba o dojem, simuláciu reality.

Reality show sa dnes dostávajú aj na filmové plátno, nielen na televízne obrazovky. Pre konkrétny príklad netreba chodiť príliš ďaleko, stačí spomenúť u nás nedávno premietaný film Český sen, ktorý v značnej miere lákal divákov do kina práve na báze popularity reality show.

Poďme sa však pozrieť na súčasné kinematografické postupy, ktoré majú styčné body s našou témou. Jedným z trendov dnešnej kinematografie je stieranie hraníc medzi filmovými druhmi, konkrétne medzi hraným a dokumentárnym filmom. Konkrétnymi príkladmi pritom môžu byť filmy ako Rok ďábla, Mňága: Happy End (obidva r. Petr Zelenka), na bratislavskom festivale uvádzané snímky Blondínky (r. Albertina Carri) či Uzávierky (r. Ludi Boeken, Michael Alan Terner), ale aj Sentiment Tomáše Hejtmánka, Ničeho nelituji Theodory Remundovej a mnoho ďalších. Spomínané filmy sú prevažne mimoriadne osobité. Každý z tvorcov pristupuje k svojej téme spôsobom, ktorý je odlišný od toho druhého. Čo však majú spoločné je fakt, že v každom z nich môžeme nachádzať prvky aj hraného, aj dokumentárneho filmu. A tento fakt je styčný aj s filmom Pád do ticha, ktorý sa v týchto dňoch objavuje v našej distribúcii.


Pád do ticha

Je rok 1985. Dvaja horolezci, Simon Yates a Joe Simpson sa rozhodnú podniknúť výpravu na vrch Siula Grande v Peru. Kopec dovtedy nebol pokorený. Yates a Simpson boli teda hnaní nielen túžbou po dobrodružstve a zážitkoch, ale aj po prvenstve. 

Rok 2003. Režisér Kevin Macdonald nakrútil film o Yatesovi a Simpsonovi s názvom Pád do ticha. Zobrazil v ňom ich náročné a namáhavé putovanie na vrchol Siula Grande. Nie však čisto dokumentárnym spôsobom, ako by sa od podobného filmu čakalo. Nie, film nie je vystávaný ako tragédia, prípadne trojaktovka. Pád do ticha je vo svojej primárnej báze dokumentom, nachádzame v ňom však aj napriek tomu postupy charakteristické pre hraný film. Skladá sa totiž z dvoch prelínajúcich sa línií. Prvá z nich je tvorená výpoveďami pôvodných aktérov tejto vysokohorskej drámy, teda pánov Yatesa a Simpsona a v druhej sledujeme ilustráciu ich monológov. Sledujeme zábery na trápiacich sa Joea a Simona pri výstupe na horu. Táto línia je však hraná. Nejedná sa o autentické, dobové zábery, ale inscenované dodatočne, realizované pre potreby tohto diela. Snímke to na kvalite rozhodne neuberá. Herci, ktorí v tejto časti predstavujú hlavných aktérov, nemajú príliš čo hrať. Repliky za nich odrecitujú reálni hrdinovia (t. j. tí, o ktorých je film skutočne a ktorých v prvej línii filmu sledujeme v pokojnom prostredí rozprávať o výprave).

Povedali sme si, že vo filme sa stretávajú dva druhy, dokument a hraný film. Pozrime sa však na jeho celkovú koncepciu. Delenie na dve časti pôsobí pomerne ucelene. Línie sú natoľko kompatibilné, že divák by mal bez problémov prijať takto stanovené pravidlá hry. Film tak nestráca sugestívnosť výpovede, ako by sa v takomto prípade mohlo stať. Aj keď nesledujeme autentické, bezprostredné zábery horolezcov štverajúcich sa na vrchol, štylizované obrazy zastávajú úlohu reálnych spôsobom, že to na diváka funguje. Filmu prospela aj dramaturgická štruktúra. Medzititulky nás vždy oboznámia s novým dňom, ale ponúknu aj chvíľu odpočinku pre diváka. Atmosféra je pomerne hutná (až na pár hluchých miest) a nezaškodí si tak raz za čas na chvíľku pri sledovaní oddýchnuť.

Film poukazuje na niekoľko zaujímavých momentov. Či už je to prostredníctvom výpovedí postáv, alebo na základe sledovaného deja. Postavy hovoria v úvode o tom, prečo sa rozhodli zdolať Siula Grande. Hovoria o pocite, ktorý pri lezení, o tom, ako v horách zabudnú na celý svet, všetky problémy a na realitu vôbec. Zároveň si však uvedomujú, že ich počínanie je v určitom smere nezodpovedné. Sú si vedomí toho, že v ktoromkoľvek momente výstupu na vrchol môžu zomrieť. A práve za svoj vlastný život nesú zodpovednosť najväčšiu.

Ďalším motívom, ktorý je vo filme prezentovaný, je vôľa žiť. V určitom momente filmu sa postavy rozdelia a každý zrazu vystupuje sám za seba (za akých okolností dôjde k tejto situácii nechcem čitateľovi prezradiť, aby som mu nepokazil divácky zážitok). Simpson sa ocitá so zlomenou nohou uprostred ľadovej jaskyne, z ktorej, zdá sa, niet cesty von. Odmieta sa zmieriť s tým, že by tu mal sám a opustený umrieť a tak sa vydáva na cestu dole. Jeho život visí na vlásku. Ak zo seba nevydá skutočne maximum, tak umrie. Nakoľko silná je jeho vôľa žiť sa divák opäť dozvie až pri návšteve kina.

Po formálnej stránke je Pád do ticha nakrútený ako klasický film z vysokohorského prostredia. Zaujímavým prvkom je repetícia celkových záberov na horu pri titulkoch oznamujúcich divákovi zmenu dňa. Divák si cez tieto zábery uvedomuje mohutnosť hory a malosť človeka na nej. Zároveň si však aj uvedomujeme, že dvaja horolezci sú ešte stále na hore a každý ďalší deň ich núti postupovať ďalej a ďalej. Niet inej možnosti. Ostať sa nedá, znamenalo by to istú smrť. Treba ísť ďalej.

Pád do ticha je tak neopozeraným "vysokohorským hraným dokumentom". Hutná atmosféra snímky ktorú buduje ako rozprávanie priamych účastníkov výpravy, tak aj formálna stránka je pre film príznačná, okrem pár hluchých miest, počas celých 106 minút. Ak sa chcete vydať pred Vianocami na dramatickú cestu na vrchol Siula Grande, tak neváhajte.


Touching the Void (V. Británia, 2003, 106 min.)
Réžia: Kevin McDonald. Scenár: podľa knihy Joe Simpsona. Kamera: Mike Eley, Keith Patridge. Hudba: Alex Heffes, Beavan Smith. Hrajú: Nicholas Aaron, Richard Hawking, Brendan Mackey, Ollie Ryall, Joe Simpson, Simon Yates


1 Patalas, E.: Dejiny filmu. Tatran, Bratislava, 1968. s. 17

2004-12-1717.12.2004 | Michal Michalovič




login facebok





ISSN 1336-4197 Všetky práva vyhradené. (c) 2018 SECTOR Online Entertainment   /  
contact: sector@sector.sk

Pre vstup na plnú web stránku kinema.sk, kliknite sem www.kinema.sk.