PRÁZDNINY PÁNA BEANA

Prázdniny pána Beana stavili na nasledujúci scenár: Pán Bean vyhrá v súťaži zájazd do Francúzska, určitý obnos peňazí a dostáva videokameru na to, aby svoje zážitky nakrútil. V praxi sa stane niečo úplne iné: Bean nastúpi do vlaku, o pár minút už prichádza do kontinentálnej Európy, aby prišiel o kus peňazí a nechtiac prekazil malému ruskému chlapcovi nástup do vlaku, v ktorom mal s otcom cestovať do Cannes. A keďže Bean je dobrák, rozhodne sa chlapca zobrať so sebou a dostať ho do Cannes stoj čo stoj. Je samozrejmé, že týmto spôsobom sa chlapec dočká množstva katastrof a nečakaných udalostí, pretože putovanie s Beanom nemôže byť obyčajné...

Povedal to už nielen Jim Carrey, ale aj množstvo iných hercov a pre Rowana Atkinsona to môže platiť ako jasná parafráza s výkričníkom. Keď už nemáte čo nakrúcať, siahnete po svojej životnej úlohe a vymyslíte jednoducho len ďalší diel filmu či seriálu, aby ste neostali v úplnom zabudnutí. Bolo to Rowanovi Atkinsonovi treba po okúzľujúcej úlohe z Lásky nebeskej a priemernej, no pozerateľnej Univerzálnej upratovačke? Asi áno, ale v skutočnosti si ďalšou reinkarnáciou Beana iba kope svoj pomyselný hrob a rozširuje význam podtitulu prvého beanovského filmu – najväčšia filmová katastrofa.

Druhý Beanov film trpí opakovaným zistením, že z dvadsaťminútovej série sa len veľmi ťažko vytvorí 90-minútový film. Najmä ak je po ruke iba nulové množstvo invencií a musíte nájsť iný spôsob, ako zaujať. V prípade Beana sa nedá len tak ľahko vymyslieť štvornásobné množstvo vtipov pre celovečernú verziu, resp. čelí sa tu aj inému problému: pri konštantnom počte frkov a monotónnom zadávaní v štýle dvadsaťminútovky jednoducho pozornosť diváka opadne a výsledok začne nudiť. Preto sa črtajú viaceré možnosti a tvorcovia druhého Beanovho filmu využili všetky. Po prvé, veľa vtipov nevymyslíš, tak ich stačí menej a treba ich rozmiestniť do celovečernej dĺžky a zvyšok vyplniť hluchým miestom. To je dôvod, prečo sa aj 10 minút nezasmejete a zistíte, že vo filme je veľa vaty. Po druhé, keď máš málo vtipov a dlhú stopáž, natiahni minútový vtip na dve či tri šesťdesiatsekundovky a nemusíš mať toľko vaty. Výsledok je zrejmý – vtipy či pointy sú naťahované, resp. sa často stratia. Po tretie, keď máš zabávať celých 90 minút, treba zmeniť aj charakter či vyznenie postavy, prípadne zaútočiť aj na iné cieľové skupiny. A tak už nie je Bean iba nešikovný úradník, ktorý stavil na čierny humor, ale aj pitvoriaci sa päťdesiatnik (či dokonca ešte starší muž), ktorý hádže na diváka jednu grimasu za druhou a z relatívne inteligentného chlapíka, ktorý si ako-tak poradí sa stal blbec s nepríčetným výrazom v tvári. Nemôžem si pomôcť, ale keď sa už aj čierny humor t.j. korenie série a svojím spôsobom aj scenáristu Richarda Curtisa zmenil na absolútne infantilný, tak celá séria i postava Beana sú mŕtve. A to je fakt.

A pochopili to aj tvorcovia, ktorí rátajú primárne s Beanom iba v prvej polovici a v druhej sa už snažia hodiť do scenára aj pár ďalších frkov, ktoré im sem-tam vychádzajú. Mám na mysli najmä postavu, ktorú hrá slušným spôsobom Williem Defoe a narcistický film, ktorý vytvoril pre festivalové účely. V tomto momente si totiž tvorcovia začínajú strieľať z niečoho úplne iného, na čo vôbec divák prišiel do kina, a čo si užijú skôr filmovo zbehlejší záujemcovia, ktorí by na Beana inak nešli. Je to paradox, ale milovníkov Beana budú tieto momenty skôr nudiť a preto budú radi, keď film vlastne po 15 minútach skončí. Naopak, tí čo Beana radi nemajú, si tu môžu zgustnúť (resp. radšej počkať pol roka na DVD).