1.0

Filmová recenzia

PODCENENÝ DIVÁK

Režisér Pavol Janík je debutant a nikdy neštudoval film. Rozhodol sa, že na slovenský trh pustí ľahkú letnú hudobnú komédiu nakrútenú za vlastné peniaze. Nie je len režisérom a scenáristom filmu, ale aj kameramanom. Dej sa začína v Bratislave. Dvaja kamaráti a ich partnerky vyrážajú na dovolenku do Chorvátska. Milan (Marián Labuda ml.) je pracovne vyťažený zamestnanec bližšie neurčenej firmy (s počítačmi?) a divák hneď v úvode začína tušiť, že jeho neustále zvoniaci mobil bude hlavným existenciálnym problémom narúšajúcim vzťah s jeho partnerkou Beatou (Barbora Žilecká). Jeho kamarát Miki (Tomáš Palonder) je večne uletený infantil. Mikiho priateľku hrá Zuzana Norisová. Nie všetci nakoniec aj vyrazia. Na ubiehajúcej ceste im však hrá feel-good muzička a nezabudnuteľná dovolenka sa môže začať. Jadranská idylka, sľubované piesne populárnych autorov, ľahká komédia. To sú tie pravé ingrediencie na šetrič obrazovky - „oddychový film“. A keď chcete skutočne len toto, keď si chcete ísť do kina podriemať ku komédii Poledňákovského typu a za hudobného sprievodu normalizačného Elánu, potom nemusíte márniť čas čítaním tejto recenzie.

„ĽAHKÁ LETNÁ KOMÉDIA“

Tak fajn je príkladom absolútnej naivity tvorcov mysliacich si, že nakrútiť ľahký žánrový film je veľmi jednoduché, vychádzajúc z predpokladu, že produkt tohto typu nepotrebuje zložitejší scenár, komplexnú dramaturgiu ani veľa zbytočného uvažovania. Nakrútiť komédiu je však veľmi ťažké, minimálne rovnako ťažké ako zrealizovať hocaký iný pozerateľný film. Skúste sa zamyslieť nad nejakou vašou obľúbenou komédiou. Máte pocit, že vtipné filmy majú diletantský scenár a postavy v nich sa správajú ako lobotomizovaní puberťáci a všetky gagy odhalíte skôr, než sa vôbec začnú odohrávať? Tieto tri negatívne charakteristiky totižto najpresnejšie popisujú problémy titulu Tak Fajn.

RÚŽOVÉ ŠĽAPKY

Scenár nefunguje na úrovni makrodramaturgie ani na ploche jednotlivých gagov. Nezadefinované postavy plávajú vo vzduchoprázdne. Nič sa tam nedeje kvôli niečomu, nevzniká napätie a teda ani humor. Zápletka? Asi to, že Milan chce požiadať Beatu o ruku a chce to urobiť počas romantickej dovolenky. Dobrácky nešikovník Miki mu to má stále nechtiac kaziť. Aby sme dosiahli tento dovolenkový trojuholník, musíme najskôr odstrániť z príbehu Mikiho partnerku. Ako na to? Nech sa pohádajú v aute pred odjazdom kvôli ružovým šľapkám. Super nápad! Partnerka sa urazí a nikam nejde. Mikimu to je jedno, troška sa zamračí a môže sa odísť na dovolenku bez nej. To len na ilustráciu v akom duchu sa nesie celý film.

Keby sa vypustili všetky klipové pasáže, kde počas hudobného podmazu šantia postavy na loďke - na motorke - alebo na hocičom inom, a hluché miesta, film by trval možno desať minút. Jediný gag nie je neodhaliteľný v momente, keď sa začne diať. Vtipy nie sú nudné a trápne len v polohe námetu ale aj v prevedení. Nedochádza ku gradácii, k peripetiám, k pointe. Postavy v dialógoch doslovne vysvetľujú veci, ktoré ste už dávno pochopili. K nezáživnosti a k nemožnosti identifikovať sa s postavami prispieva veľká nedôslednosť. Všetko sa vo filme deje iba „akože“. Miki si s Beatou hádže žabky a náhodou trafia potápajúceho sa Milana do hlavy. Milan vylezie z vody a rozčuľuje sa, že ho niekto trafil do hlavy. No rana na čele vyzerá skôr ako keby ho poštípal komár a nie trafil kameň. Keď nabúrajú auto, kamera sníma Milana z interiéru auta (aby sme nevideli, že auto nie je skutočne nabúrané) ako afektovane skáče pred kapotou s odlomeným nárazníkom v ruke z evidentne iného auta zo šrotu. Podobná nedôslednosť sa objavuje vo všetkých úrovniach filmu a implicitne prezrádza režisérovu predstavu o inteligencii publika.

PRESMRÁDZACIE HERECTVO

Tak fajn patrí do kategórie filmov podceňujúcich diváka. Predpokladá, že „bežný divák“ či „obyčajný človek“ je nevzdelaný trubiroh bez vkusu a preto mu všetko polopatisticky vysvetľuje. Najhorším dôsledkom onoho predpokladu je „presmrádzacie herectvo“. Labuda s Palonderom si idú svoje, ako utrhnutí z reťaze. Neustále grimasy, otravné citoslovcia, opičky, afektovaný chichot a presmrádzanie ako malé deti, robia ich herecké výkony neznesiteľnými. Tu presvitá ochotníctvo celej réžie asi najviac. Pokiaľ sa niečo podobné deje na úrovni okresnej súťaže divadelných amatérskych súborov, dá sa to akceptovať. V celovečernom filme pre kiná je to troška nemiestne. V hanbe nezostane ani legenda strieborného plátna Marián Labuda starší. V duchu prvoplánovosti dostal vo filme rolu otca Milana stelesneného vlastným synom. Nechápem, čo mohlo Mariána Labudu primäť k zobratiu tejto role? Zabudol snáď čítať? Pravdepodobnejšie je, že scenár asi vôbec nevidel. Ak teda aj existuje skupina obyvateľstva považujúca „presmrádzacie herectvo“ za prijateľné, neuvedomuje si, že tvorca ich nepriamo považuje za hlupákov, ktorým treba všetko predžuť a ktorí by nič iné ako humor poslednej kategórie nepochopili.

PLAYMATE PLAČKOVÁ / JÁROVÁ A ANTIEROTIZMUS

Nedôslednosť v Janíkovom filme je aj výsledkom diletantstva, ale hlavne je to dôsledok ideológie implicitného rozprávača. Tak fajn zamrzlo na úrovni slušňáckeho meštiackeho konzervativizmu. Príbeh o trojuholníku v prostredí tiel v plavkách sa nedoberie žiadnej scény, kde by došlo k iskreniu. Nedôjde k žiadnemu fyzickejšiemu kontaktu okrem bezpohlavného objímania, dokonca ani k poriadnej puse. Čo sa erotiky alebo len prirodzeného telesného kontaktu medzi zamilovanými osobami týka, je film cudný, ako keby ho rozprávala päťdesiatročná kresťanská panna. Aj poprsie slovenskej playmate Zuzany Plačkovej a Andrei Járovej sa vo filme objaví veľmi okázalo a antieroticky, ako sexistický symbol obdivovaný korpulentným budúcim manželíčkom. Vrcholom rebríčka hodnôt je však prefabrikovaná kráska Barbora Žilecká ako stelesnenie dokonalej partnerky, po akej by mali asi túžiť všetci „bežní diváci“ a „obyčajní ľudia“. Ak teda chceme hľadať škodlivosť filmu Tak fajn, bude to práve v neorganizovanom šírení nevkusu a neuvedomelom kŕmení publika primitívnymi stereotypmi.

HUDOBNÝ FILM?

Veľmi vtipne pôsobí pokus tvorcov zaradiť dielo do kategórie hudobný film. Ak by mal byť Tak Fajn hudobným filmom, potom by muselo byť hudobným filmom všetko, čo má pridanú nediegetickú hudbu. Na omyle sú teda všetci, čo majú pocit, že by malo ísť o nejaký muzikál, alebo by sa mala hudba iným spôsobom stať predmetom záujmu tvorcov. Jedinou hudbou sú len pridané pesničky a Janíkov nárok nazvať svoj film hudobným je teda nulový. Navyše kvalita soundtracku je definovaná výberom titulov, ktoré by som púšťal niekomu, koho by som chcel mučiť. Od dedinského turbodiska až po Elán. Výber hudby, jej zaradenie a funkcia doslova zaradzujú dielo do kategórie „domáce dovolenkové video“.

DOBRÁ INVESTÍCIA?

Čo oceniť na filme Tak Fajn je producentská svojbytnosť a ochota investovať súkromný kapitál na výrobu celovečerného filmu. Aj keď je na uváženie, či budú mať investované peniaze návratnosť v akejkoľvek podobe. Každopádne stále vyvstáva absurdný fakt, prečo sa otec celého tohto projektu nominoval do toľkých zložiek? Dokonca si sám robil aj kameru (technicky najnezvládnutejší prvok filmu). Osožnejší model by bol, keby sa rozhodol vložiť peniaze do dôkladnejšie pripraveného projektu, keby sa pustil do nakrúcania aspoň druhej verzie scenára a nie do slabo zlepeného brainstormingu z kaviarne a keby obsadil hercov s náznakom komického talentu. To je ale veľa "keby".

Tak fajn (Slovenská republika, 2012, 90 min.)
Réžia: Palo Janík ml.. Námet: Palo Janík ml.. Scenár: Palo Janík ml.. Kamera: Palo Janík ml.. Strih: Dali Liška. Hudba: rôzni autori a interpreti. Hrajú: Marián Labuda ml., Barbora Žilecká, Tomáš Palonder, Zuzana Norisová, Marián Labuda st.