5.0

Filmová recenzia

Francúzska herečka Marion Cotillard sa preslávila viacerými jedinečnými stvárneniami postáv z filmov Edith Piaf (2007), Polnoc v Paríži (2011) či Z hrdze a kosti (2012). V množstve titulov svojej kariéry preukázala svoje jednoznačné kvality a do filmových dejín sa tak zapísala veľmi jasne. Bohužiaľ menej známym je jej životný partner Guillaume Canet, s ktorým si spolu zahrali napríklad v Detských hrách (2003) alebo Rock’n Rolle (2017). Oba filmy sú vzťahovými drámami. Rock’n Roll Canet naviac aj sám režíroval.

Guillaume Canet má ako herec na konte viac ako štyridsať celovečerných snímok, podobne ako jeho partnerka. Medzi tie najznámejšie patria filmy Pláž (2000) či minimalistická dráma Last Night (2010), kde si Canet zahral s Keirou Knightley, Evou Mendes a Samom Worthingtonom.

Snímka Môj syn, ktorá začína úplne obyčajne – cestou autom po kľukatej ceste, sa pomaly mení v drámu. V prvých sekundách začujeme ženský hlas. Oznamuje hercovi na plátne, že chlapec menom Mathys sa stratil. Neskôr zisťujeme, že muž v obraze je Julien (Guillaume Canet), žena, ktorá mu volá, je jeho bývalá žena Marie (Melànie Laurent) a Mathys je ich jediný syn. Obaja rodičia sa spoločne snažia (vo filme skôr na seba kričia) s ťaživou situáciou vysporiadať. Najmä Julien, ktorý bol až príliš zahltený prácou, veľa cestoval a návštevy syna zanedbával.

Po stretnutí s novým neempatickým partnerom svojej manželky (paradoxne asi najlepšia scéna filmu) a liknavosťou polície, sa Julien rozhodne pátrať na vlastnú päsť. A práve táto linka najvýraznejšie škodí vyzneniu a autenticite rozprávaného príbehu. Nie je totiž úplne uveriteľné, že by sa obyčajný otec, povolaním geológ (i keď pracujúci na blízkom východe ako aj po celom svete) zrazu stal priam až profesionálnym detektívom, pomstiteľom a nakoniec aj zabijakom v jednej osobe.

V poslednom období sme mali možnosť vidieť niekoľko filmových príbehov (96 hodín, Bez lásky alebo Wind River), ktoré sa venujú hľadaniu uneseného alebo zmiznutého dieťaťa. Snímka Môj syn z tejto skupiny nijako nevyčnieva, v divákovi nezanechá takmer žiadnu pamäťovú stopu. Pre režiséra Cariona je tento film už štvrtým celovečerným projektom. Za jeden zo svojich predošlých filmov (Joyeux Noël, 2005) bol nominovaný na francúzsku filmovú cenu Cèsar, Oscara a tiež Európsku filmovú cenu.

Žiaľ vo filme Môj syn bol potenciál premrhaný. Nie úplne želaný výsledok možno hľadať skôr v nekvalitnom scenári než v režisérskom vedení, kde zdanlivo pútavá zápletka nedokáže vyťažiť z osobnej drámy maximum.

Herecky na plátne dostáva najväčší priestor Canet, značne menej jeho bývalá manželka Marie. V posúvaní deja pomáhajú strihy a spätné pretáčanie domácich videí, ktoré pomáhajú divákovi lepšie pochopiť dusivú atmosféru u Marie a jej nového druha doma. V druhej časti je to len naháňačka a schovávačka medzi Julienom a neznámymi únoscami. Celá línia únosu nie je vysvetlená, respektíve nedostatočne rozpracovaná. K pozitívam snímky patrí striedma hudba (Laurent Perez del Mar) a zábery zimnej krajiny kdesi na východe Francúzska, ktoré dodávajú príbehu doslova mrazivý charakter.

Režisér stavil na jednu kartu a prehral. Herci hrajúci ako-tak presvedčivo sú však limitovaní mierne nepodareným scenárom. Finálny výsledok nemôžu úplne ovplyvniť a ani zlepšiť. Príbeh Môjho syna sa akoby snažil priniesť niekoľko silných myšlienok, exekúcia však nie je vyhovujúca, škoda.

Mon garçon (Francúzsko / Belgicko, 2017, 84 min.)
Réžia: Christian Carion. Scenár: Christian Carion, Laure Irrmann. Hrajú: Guillaume Canet, Mélanie Laurent, Marc Robert, Antoine Hamel, Christophe Rossignon, Laure Irrmann...

autor Barbora Gvozdjáková 23.4.2018

Kinema

5.0

Metascore

Diváci

5.5

Ohodnotiť